„Na dětství nemám jedinou šťastnou vzpomínku. Tím nechci říct, že jsem během těch let nikdy nezakusil pocit štěstí nebo radosti. Utrpení je zkrátka totalitní: vše, co se vymyká jeho záběru, vymaže.“
Takýmto konštatovaním sa začína útla autobiografia francúzskeho spisovateľa Édouarda Louisa, ktorá svojim dejom prenáša čitateľku/čitateľa do prostredia severofrancúzskej dediny Hallencourt. Kniha je vynikajúcou sondou do vidieckeho prostredia poznačeného sociálnym i kultúrnym vylúčením, ktoré sú také markantné, že sa zdá až nemožné ich okúsiť v Európe na prahu 3. tisícročia.
Vykreslené prežívanie a správanie postáv je natoľko intenzívne, že spolu s nimi môže čitateľ/ka znášať všetko, čo sa v ich životoch odohráva. A to bez ohľadu na to, či s ich činmi súhlasí. Takúto možnosť ponúka autor vďaka vynikajúco zvládnutej beletristickej reportáže. Kniha plná obrazov chudoby, opovrhnutia, surovosti, prevahy primitívnej mužskosti, poníženia, rasizmu, choroby, malých radostí, veľkých túžob, objavovania vlastnej sexuálnej inakosti je zároveň odkrytou pravdou o živote Eddyho. Autoritársky otec s častými cholerickými výbuchmi umocnenými alkoholizmom a podriadenou matkou utvrdzujúcou sa vo svojom stereotypnom postavení a odporom ku všetkému, čo sa vymyká ich malosti, iba umocňujú neustálu Eddyho potrebu vymaniť sa zo sveta kam nepatrí. O nič lepšie to nie je ani na ostatných osobných „frontoch“ – v škole, medzi rovesníkmi a sociálnym okolím. Snahy o zmier a uznanie sú miestami také naliehavé, že každý neúspešný pokus je pre Eddyho nesmierne vyčerpávajúci a zraňujúci. Hoci je kniha opisom osobného boja s ústredným motívom homosexuálnej identity hlavného hrdinu, je zároveň skvelým náčrtom generovanej kultúry chudoby. V takýchto prípadoch má ten, kto sa z nej chce vymaniť iba dve východiská – rezignáciu alebo víťazstvo. Jedno z nich si zvolil aj Eddy Bellegueule.
Kniha 22-ročného študenta sa po svojom vydaní stala románovou senzáciou vo Francúzku a bola preložená do viac než dvadsiatich jazykov.
Knihu odporúča
Mgr. Ján Šimko
