Kniha Môj česky snár od Alexandra Balogha ma zaujala už svojím názvom. Ide o zbierku autorových spomienok na stretnutia s ľuďmi, ktorí ho počas života niečím zaujali.
Najviac sa mi na knihe páčilo, že nepôsobí, akoby sa jej autor snažil čitateľovi nasilu vysvetľovať, prečo sú jednotlivé osobnosti významné. Skôr ich približuje cez svoje vlastné skúsenosti. Vďaka tomu som mala pri čítaní pocit, akoby som sa pozerala na známe osobnosti očami človeka, ktorý ich naozaj stretol, rozprával sa s nimi a niečo si z tých stretnutí odniesol.
Kniha na mňa pôsobila pokojne a premýšľavo. Najviac mi zostala v hlave myšlienka, že niektoré stretnutia s ľuďmi môžu byť pre nás dôležitejšie, než si v danej chvíli uvedomujeme. Niektoré časti som čítala pomalšie, pretože som nad nimi musela viac rozmýšľať. Nebola to pre mňa kniha, ktorú by som čítala iba kvôli napätiu a zvedavosti, čo sa stane ďalej. Skôr som mala pocit, že si z nej postupne skladám obraz ľudí a doby, ktorú autor opisuje.
Zaujímavé bolo aj to, že som si pri čítaní uvedomila, ako veľmi môže osobné stretnutie zmeniť pohľad človeka na určitú osobnosť. Niekedy totiž poznáme známeho človeka iba podľa jeho mena alebo tvorby, ale autor ukazuje aj inú stránku – ako takýto ľudia pôsobia v bežnom kontakte.
Knihu by som odporučila najmä tým, ktorí majú radi skutočné príbehy, underground a spomienky známych osobností ako sú napríklad Bondy, Hrabal, Mišík, Merta a ďalší.
Knihu odporúča: Henrieta Hoczmanová
