Rád čítam autobiografie. Prinášajú osobnejší pohľad na človeka, aký nedokážu sprostredkovať biografie písané inými autormi. Nezdržujú sa najznámejšími udalosťami, zvyknú byť intímnejšie, pozastavujú sa pri maličkostiach, o ktorých životopisec nemusí mať tušenia. Ich slabšou stránkou môže byť príliš veľká miera subjektivity, opomínanie alebo prikrášľovanie vecí, ktoré by na autora vrhali zlé svetlo. Navyše nie každý, kto sa rozhodne zvečniť svoje memoáre, vie aj dobre písať.

Bob Dylan posledným problémom rozhodne netrpí. Texty k svojim skladbám píše už sedem desaťročí, je tiež autorom niekoľkých kníh, vrátane autobiografie nazvanej Kroniky. Ide o nezvyčajné memoáre – porušuje nimi niekoľko zaužívaných pravidiel, čo však čitateľ, ktorý aspoň ako-tak vníma Dylanov svojský charakter, možno aj očakáva.

Dylan sa v knihe nezameriava na tie etapy svojej kariéry, ktoré by fanúšikovia či kritici považovali za najvydarenejšie. Napriek tomu dokáže na čitateľa preniesť nadšenie a eufóriu, jeho opisy nie sú vágne, ale živé, odohrávajú sa priamo pred našimi očami. Muzikantov opisuje tak verne, že ich chcete spoznať, skamarátiť sa, zajamovať si s nimi, aj keď možno nehráte na žiaden hudobný nástroj. Z jeho spomienok jasne cítiť, aký vplyv mal naňho New York, mesto plné „najrôznejších príbehov“, rovnako mysticky opisuje New Orleans – ako mesto živých i mŕtvych, ktoré si človeka podmaní tajomnom a pochmúrnou atmosférou.

Po vydaní knihy bolo autorovi vyčítané, že v texte neraz veci prekrúcal a klamal. Ale to už je Bob Dylan, známy vtipkár, ktorý sa pri termínoch pravda a lož pozastavuje aj na viacerých miestach v knihe.

Kroniky ponúkajú bližší pohľad na Boba Dylana ako na svetoznámeho pesničkára oceneného Nobelovou cenou, ale aj ako na obyčajného človeka, manžela a otca. Ani táto kniha však nestačí na to, aby ho človek plne pochopil. Keď na jednom mieste hovorí o istom producentovi, povie tým niečo o sebe aj čitateľom: „Viem, že sa mi počas nahrávania snažil trochu viac porozumieť, ale na to by musel byť majster v lúštení hádaniek.“

Knihu odporúča: Peter Pavonič