Spomienky, slzy, radosť, smiech, vďaka, obdiv,… a množstvo iných emócií sa ma dotklo pri čítaní tejto knižky. Spomenula som si na svojho ocka, ktorý žil krátky čas v domove dôchodcov a na personál, s ktorým som sa tam stretávala. Často som im hovorila, že majú môj obdiv, pretože ich bolo málo a klientov domova veľa a navyše rôzne povahy, choroby, nálady. Hlbšie do práce sanitárov a ošetrovateľov som však nazrela až prostredníctvom tejto knihy. Hlavná hrdinka, ktorá má roky mamu vo vegetatívnej kóme sa rozhodne stať ošetrovateľkou. Vďaka jej rozprávaniu sa dostaneme do sveta liečebne dlhodobo chorých. Oboznámime sa s prácou sanitárky – ošetrovateľky, ale získame aj návod alebo radu, ako znášať utrpenia a bolesti, ako pomôcť nielen našim blízkym ale aj personálu. Dozvieme sa, ako sa pacienti cítia, o čom hovoria, ako sa zmierujú, či nezmierujú so smrťou.
Možno máte pocit, že kniha je smutná, depresívna. Práve naopak. Je písaná s veľkou láskou k tomuto poslaniu (lebo to nie je povolanie) a takisto je plná úsmevných príhod. Lebo ani v hospici sa nesmie stratiť úsmev a milé slovo. Staroba sa dotýka každého z nás a nikdy nevieme, kedy budeme odkázaní na pomoc iných.
Knihu odporúča
Annamária Petrovská
