Po románe súčasného slovenského spisovateľa Michala Hvoreckého som siahol, priznám sa, aj pre tajuplný názov. No nielen. Tvorba tohto spisovateľa patrí do kategórie mnou „čitateľných kníh“. Dielo hovorí o všetkom, čím človek žije v toku čias. O láske, ktorá je nesmrteľná a prepletie sa životom každého. V jeho riadkoch sa odráža holá ľudská existencia, nachádzanie zmyselností i strata často nemenných istôt. Vlastným štýlom odráža realitu dnešných i nedávno minulých dní, ktoré neraz vyvolávajú úsmev i trpké súhlasné gesto. Román je tak trocha netradičný. Odohráva sa v jedenástich príbehoch, ktoré plynú v rôznom časopriestore, no majú spoločných hrdinov, ktorí sú spojení osudom alebo iba zhodou okolností. V knihe sa stretneme nielen s odľahlým vidiekom a jednoduchosťou všedných dní rázovitého kraja, Bohom zabudnutým kúskom zeme s túlajúcimi sa medveďmi, ale aj s elitou intelektuálneho sveta. Na zadnej strane prebalu knihy nájdete vetu: „Svet má zmysel len vtedy, keď je príbehom“. Vďaka Michalovi ho nachádzame aj my.
Knihu odporúča
Ján Šimko
