V úvode knihy autor cez odpovede na položené otázky modeluje súdobú atmosféru, v ktorej sa formovali jeho životné názory a motívy, ktoré ho nakoniec viedli k napísaniu diela.
Novela s rovnakým názvom ako je názov knihy je autorovou reakciou na prednovembrovú dobu. Cez svojho hlavného hrdinu (úradník Mam) Lazorišák vykresľuje obludnosť odopierania slobody ako základného ľudského práva, ktorého sa na človeku dopúšťa akýkoľvek totalitný režim. Úradník Mam sa po splnení svojich služobných povinností vracia do mesta, v ktorom žije. Je atakovaný nečistými praktikami posluhovačov režimu. Tie smerujú k strate jeho osobnej identity. Mam sa ocitá na ulici, prichádza o postavenie a je nútený zaradiť sa do bezmenného davu. Dejový vývoj naberá zrazu optimistickejší ráz, keď Mam v hodine dvanástej precitne z paralýzy, vzoprie sa „vymytiu mozgu“ a už si nenechá nikým zobrať tú štipku osobnej slobody, ktorá mu ešte ostala. Nedokáže ešte identifikovať spôsob, ako poraziť ujarmiteľa, ale už si vizionársky uvedomuje túto dejinnú nevyhnutnosť.
V cykle básní z rokov 1984-86, pod združujúcim názvom Denník nezvestného, sa dá objaviť mnohé. Autor sa s citom dotýka (i) rozporuplných stránok ľudskej existencie. Osobne ma potešilo, že jeho reflexie sa umelecky vyjadrujú aj k večným pravdám, ktorých pôvodcom je Boh. Básne Veľké rátanie, Život je dotyk, Správa nakoniec, Hra na nevinnosť, Čas na pokánie (a možno aj ďalšie, ale to nech už posúdi láskavý čitateľ) sú toho dôkazom.
Knihu ukončuje krátky „Čas rozjímania“ o nesmiernom význame darovávania sa jeden druhému, a to aj za cenu najvyšších obetí.
Koniec služobnej cesty od košického rodáka Štefana Lazorišáka patrí k nadčasovým výpovediam. Chce byť mementom toho, že osobná sloboda je ako perla, uložená vo veľmi krehkej škrupine. Napriek tomu, že za jej nádherou a jedinečnosťou stojí samotný Boh, je človečenstvom neustále pošliapávaná a surovo uchvacovaná.
Knihu odporúča
Janko Vojtek
