Ak sa v jednom texte prepoja svety, ktoré sú vám blízke a ktoré vás nikdy neprestávajú fascinovať, potom je veľká pravdepodobnosť, že sa vám kniha bude páčiť. Za ostatný čas bol pre mňa takýmto dielom román americkej spisovateľky Sigfrid Nunez Priateľ, ocenený americkou National Book Award 2018.
Spisovateľka a univerzitná profesorka – jej meno, rovnako ako mená ostatných ľudských protagonistov, nikde v knihe nezaznie – si osvojí psa po svojom tragicky zosnulom priateľovi. Osemdesiat kilová nemecká doga Apolón je spočiatku dosť nepríjemnou komplikáciu v jej živote, no po čase si na seba zvyknú tak, že medzi vznikne vzťah, ktorý veľmi dobre poznajú všetci milovníci psov. Spojí ich intenzívne prežívaný smútok za nebohým priateľom a samota, ktorú ona aj Apolón uprednostňujú pred rôznymi formami socializácie.
Kniha, kde je hlavnou postavou pes, môže prekročiť hranice znesiteľného pátosu veľmi ľahko. Nie však v tomto prípade. Scény zobrazujúce až takmer dojímavý vzťah medzi postavou spisovateľky a Apolónom sú vyvážené humorom a iróniou. Časti, v ktorých sa dá odčítať príbeh (ten je v knihe skôr v úzadí) striedajú intelektuálne úvahy o svete literatúry a odkazy na tvorbu a život mnohých spisovateliek a spisovateľov. Najťaživejšie sú pasáže, ktoré reflektujú samovraždu, čo bol spôsob, akým zomrel Apolónov pán. Veľmi vtipné a miestami až bizarné je zasa čítanie o univerzitnom živote a študentoch tvorivého písania.
Román plynie veľmi rýchlo, na môj vkus možno až príliš, keďže som si jeho čítanie veľmi užívala. Mnohé v ňom bolo pre mňa dôverne známe, mnohé nové a podnetné. Ak milujete knihy a psov, toto je kniha pre vás !
Knihu odporúča: Alena Zavocka
