Otvoriac knihu, ocitáme sa v meste na Dunaji – Bratislave, kde čas práve odkrajuje z polovice 21. storočia. Okolitý svet je po akejsi kataklizme a funguje iracionálne; napríklad aj v tom, že hoci mestské budovy pyšne pretŕčajú svoje nablýskané fasády, prítomnosť ľudí v ich útrobách a na uliciach absentuje.
Napokon sa predsa len dopátrame života v dome, učupenom v údolí potoka Vydrica. O príbytok sa tu delia tri dámy pokročilého veku. Navonok sa zdá, že tomuto triu nič nevyhnutné nechýba: majú slobodne navolený režim práce i odpočinku, občerstvujú sa nespočetnými šálkami kávy a snažia sa navzájom obdarúvať pozitívnou energiou. Nemôžu sa sťažovať ani na hladné žalúdky; veď stačí zájsť do najbližšieho obchodu a hoci tam nikto nikdy nič nepredáva, čerstvý chlieb je na pulte naporúdzi stále.
Zdanie je však klamlivé, lebo Johana, Alenka a Hilda trpia nedostatkom toho najviac žiadúceho: sú lačné po spoločenstve iného človeka. A hoci si to navzájom nechcú priznať, ich deficit sociálnych kontaktov sa každým dňom povážlivo zväčšuje.
Neprítomnosť ľudí naznačuje (zdanlivú) neprítomnosť Boha. „Boh mlčí a preto je mŕtvy“, mohol by na to víťazoslávne povedať Jean – Paul Sartre; lebo veď áno: hlavné hrdinky sužuje absencia živého Boha (domáci karisblok s myšlienkami o Bohu považujú všetky tri za interesantné čítanie a Alenka si do toho notesa raz zapíše: „Bože, kde si?!“
Ale až osudová nevyhnutnosť – záchrana Hildinho života, ich dokáže vyburcovať z pasívnej polohy; opúšťajú relatívnu istotu domova: „Pane Bože,“ modlí sa Hilda, „daj, prosím, aby sme sa vrátili, chcem umrieť doma.“ a vydávajú sa na neistú cestu za prepotrebným liekom, aby nakoniec predsa len natrafili na „ozajstných“ ľudí („Som ozajstný, jak Pán Boh káže“) – skupinku migrujúcich Rómov; a čerpajúc z ich spontánnej radosti zo života, opätovne objavujú Boha i s jeho uzdravujúcim milosrdenstvom – tým nájdeným medikamentom nebude totiž nejaký chemický preparát, ale Štefkine ruky s ich liečiteľskou danosťou od Boha.
Tento húf Mojžišov (má to byť autorkin zámer zašifrovať do textu jej priezvisko?), ktorý je na ceste do svojej „zasľúbenej zeme“, s úplnou samozrejmosťou prijíma starenky medzi seba. A ony ich, pútnikov, potom naostatok prichýlia pod svoju strechu. A tak si aj Béla môže povedať: „Je Boh. Ja verím, že jestvuje Boh a ja verím v Boha. Je.“
Knihu odporúča: Ján Vojtek
