Al Pacino vo svojich memoároch Sonny Boy nepíše iba o herectve, sláve a filmových cenách. Píše predovšetkým o chlapcovi z Bronxu, ktorý vyrastal na okraji spoločnosti, no medzi silnými ženami a dobrými kamarátmi, o neistote, posadnutosti divadlom (hltaní kníh, sledovaní hercov, citovaní replík z hier) a o dlhom hľadaní seba samého.
Pacino sa vracia do minulosti: do detstva, keď ako štvorročný chodieval s mamou do kina a zamiloval sa do filmu, vidíme ho štverať sa po strechách newyorských činžiakov spolu s najlepšími kamarátmi, ktorí postupne prepadávajú drogám a nelegálnej činnosti. Jeho nad vodou udržiava vášeň k herectvu, otvorene rozpráva o začiatkoch svojej kariéry – štúdium herectva, osudové stretnutia, nevydarené projekty i pochybnosti, ktoré ho sprevádzali, kým sa z neho nestal legendárny Michael Corleone.
Kniha je intímna, miestami melancholická, no zároveň prekvapivo vtipná a triezva. Pacino si zo seba dokáže uťahovať a priznať si vlastné omyly či umelecké zlyhania. Jeho rozprávanie o procese tvorby (premeny na niekoho iného) je fascinujúce – sledujeme ho, ako sa snaží postavu pochopiť (nie raz dobrú rolu odmietol kvôli tomu, že nedokázal postavu dostatočne navnímať), ako pracuje s textom (často trval na prepísaní už hotového scenára, čím rozčuľoval režisérov, producentov i scenáristov) a prečo je preňho v niečom divadlo dôležitejšie ako film (a špeciálne Shakespeare).
Sonny Boy nie je bulvárnou spoveďou starnúceho herca ani kronikou hollywoodskych škandálov. Je to rozprávanie o oddanosti remeslu, o samote, ktorá môže sprevádzať úspech, ale tiež o krehkosti človeka za ikonickou tvárou. Pre Pacina nie je herectvo iba predstieranie, je to spôsob, ako sa vyrovnať so svetom – a so sebou samým.
Knihu odporúča: Martina Timková
