V priebehu dejín bolo na území mesta Košice viacero cintorínov. Mnohé z nich sa však časom zaplnili, a tak bolo nutné nájsť vhodnejší pozemok na pietne účely. V 80. rokoch 19. storočia sa tak zatvorili dovtedy fungujúce cintoríny a vznikol nový – Verejný cintorín. K najstarším a najkrajším cintorínom na území mesta však nepochybne patrí Cintorín sv. Rozálie.
Kalvária – pastvisko pre zvieratá
Cintorín na košickej Kalvárii je už dlhšiu dobu ukážkovým príkladom neúcty k našim zosnulým. Najskôr bol zarastený krovím a ponúkal ideálne hniezdo pre povaľačov a mladistvých zlodejov. Na naliehanie novín bol areál horko-ťažko vyčistený, presnejšie povedané preriedený. Pretože kríky viac-menej zostali, zlodejov však ubudlo, no zato pribudlo mnoho domáceho zvieratstva. Tie s obľubou vyhľadávajú ríšu mŕtvych ako vhodné miesto pre každodennú pašu.
Medzi obyvateľstvom sa v poslednej dobe rozmohla móda chovu kôz a oviec. S výnimkou dvoch – troch ulíc starého mesta, vidno ovce a kozy na každom kroku. Samo o sebe to nie je vec na vytknutie, keďže kozie mlieko vhodne dopĺňa nedostatok kravského mlieka a jeho chov nie je ani nákladný. Tieto krotké zvieratá sa celý deň voľne pasú na uliciach i vo dvoroch a preto nie je ich chov náročný. Ale keďže na území mesta je málo voľnej pastvy, majitelia ich vyháňajú do krajových častí o ktoré sa nikto nestará.
K takýmto lokalitám patrí aj Kalvária, kde je dostatok trávy i kríkov pre kozie stáda Košičanov. Pasú sa tam celé húfy, a to nie len kozy, ale aj kravy. Nájdeme ich doslova pri každej krypte a kaplnke. A keď sa dobre najedia, presunú sa na zaslúžilý odpočinok do vnútra kaplniek, čim hrubo narúšajú pietu týchto miest. Dnes sa nenájde nikto, kto by vedel s týmto neudržateľným stavom niečo urobiť. Veď ľudia dnešných časov majú čo robiť so starostlivosťou a zabezpečením živých ľudí, nie to starať sa ešte aj o duše zosnulých.
(Kassai Hirlap, 14.11.1919)
Vykrádajú cintorín
Niet paliva na kúrenie! Ľudia si nemajú s čím zakúriť. Keďže obyvateľstvo predmestí zostalo úplne bez zásob dreva, palivo hľadajú kde sa len dá. Drevené baraky postavené na športovom ihrisku boli behom niekoľkých dní úplne rozobraté – rozkradnuté. Tentoraz prišli na rad drevené kríže a stromy z cintorína na Tatranskej ulici. Ľudia z periférií, skrátka každý kto ma ruky nohy smeruje v húfoch na cintorín a v treskúcej zime vyťahuje spráchnivené hrobové kríže, vytína stromy a berie si ich domov, aby si mohol uvariť svoju chudobnú večeru. Je to snáď komunizmus alebo chudoba, prípadne nezáujem mesta a kompetentných úradov?
(Kassai Hirlap, 4.2.1919)
Idyla na Rozálii
Správcovstvo Rozálie sa obrátilo na mestský úrad listom, v ktorom vyslovilo svoju nespokojnosť s poburujúcim správaním obyvateľov košických predmestí, ktorí areál cintorína využívajú na rôzne profánne účely, napr. tanečné zábavy. Ľudia radi kradnú kvety z hrobov, ale i seno a ovocie prislúchajúce do ročnej renty správcu cintorína. Na jeho protesty odpovedajú vyhrážkami i fyzickými útokmi. V záujme svojej bezpečnosti sa správca cintorína obrátil na civilné i vojenské orgány, ale márne. Mestská rada vyzvala políciu, aby dozrela na verejný poriadok cintorína.
(Kassai Napló, 2.7.1920)
_
Na sviatok zomrelých
Dnes každý človek spomína na svojich milých, ktorí odpočívajú po životnom boji v lone matky zeme. Cintoríny dnes zazelenia sa smrečinovými vencami a večer zažiari tisícerými svetlami sviečok a lampičiek. Príbuzní prídu k hrobom svojich zomrelých, podumajú nad nimi, pomodlia sa a pustia niekoľko sĺz do studenej pôdy, pod ktorou sa rozprestiera ríša mŕtvych, krajina bez života, zákonov a vladárov…
Pôjdeme na cintorín, na to tiché, inokedy tak opustené miesto, ktoré niektorí ľudia tak milujú a druhí sa ho zase tak veľmi boja. Bude to smutný pochod… Ľudia pôjdu s vážnymi a smutnými obličajmi, v čiernych šatách, (alebo aspoň sa tak bude zdať, že všetci idú vo smútočnom rúchu). Pôjdu mladí i starí, pôjdu i takí, ktorí tam budú o rok práve takto odpočívať…
(Slovenský východ, november 1921)
Dušičková slávnosť na miestnom cintoríne
Vo štvrtok odpoludnia o 3. hodine na vojenskom cintoríne v Košiciach bola pamätná slávnosť zomrelých členov našej armády. Na slávnosti boli prítomní zemský vojenský veliteľ generál Šnejdárek, posádkový veliteľ generál Köppl a generál Kornik a v zastúpení policajného riaditeľa vládneho radcu dr. Dolejša policajný radca dr. Jungwirth. Slávnosť bola zahájená vojenskou hudbou a ďalej nasledovali reč poľného superiora majora Bálenta. Spomenul v nej, ako draho bola vykúpená naša sloboda a koľko vzácnych životov bolo za ňu položených na oltár vlasti: „Dnes v jubileu republiky musíme si sľúbiť, že aj do budúcna budeme vždy ochotní za svoju vlasť obetovať životy. Tu na mieste, kde odpočívajú naši vojaci, dávame sľub, že vždy budeme pokračovať v šľapajách mŕtvych hrdinov“. Na katafalky boli položené vence v mene posádky a v mene mesta Košíc a pietna slávnosť bola zakončená hymnami, pričom batériou kanónov boli vystrelené tri rany.
(Slovenský východ, november 1930)
_
Na Dušičky
Pomodlite sa za duše zomrelých a rozsvieťte sviečku za ich spásu, lebo voskári na Legionárskom námestí a na Peštianskej triede, tej dlhej, bezútešnej hrobitovskej ceste, už rozbili svoje stánky. Kúpte sviečku a pomodlite sa za duše v očistci! Kytice a vence hrobitovnej vône visia v kvetinárskych stánkoch a čakajú splnenie svojho poslania: zdobiť raz do roka hlavy hrobov tých opustených a zabúdaných hrbolkov zeme. Farebné sviečky v krabičkách sa túlia k sebe, lebo je zima, hustá a zlá hmla sa znáša na mesto a padá drobný, večný dážď.
To, čomu povieme „dušičková nálada“, visí vo vzduchu a ladí ľudské srdcia do durových tónin. Spomeň človeče tých, ktorých srdce navždy dotĺklo. Davy z mesta sa ponáhľajú nekonečnou Peštianskou triedou k Barci uctiť svojich mŕtvych. Nosia vence a kytice neskorých kvetov, olej a sviečky, ktoré budú blikať na nespočetných hroboch. Cintorín oživne pod olovenou oblohou uprostred syrového vzduchu a hmlu ako pod smútočným závojom a do noci budú svietiť svetielka ako dušičky.
(Slovenský východ, november 1931)
_
_
_
Vlčia jama na Kalvárii
Na košickej Kalvárii, v údolíčku neďaleko malej kaplnky v tráve, takmer na prostriedku chodníka sa nachádza hlboká štvorhranná jama, pozostatok snáď nejakej krypty alebo vodovodu. Zakiaľ sa tam niekto nezabije, alebo aspoň nohy si nepoláme, príslušné medzítka sa o to nepostarajú, aby jamu dali zahádzať zemou alebo zabedniť doskami. Upozorňujeme na túto vec tých, ktorých je povinnosťou dbať o bezpečnosť mešťanov.
(Slovenský východ, 23.5.1920)
Dušičky na Železnom vrchu pri Košiciach
Klub československých turistov v Košiciach spolu s vojenskou posádkou sa v deň Všetkých svätých, vo štvrtok 1. novembra, poklonia pamiatke príslušníkov 30. pluku Aloisa Jiráska, padlým na Železnom vrchu pri Košiciach za vpádu maďarských boľševických vojsk po prevrate na Slovensko. Zraz účastníkov vo štvrtok o 8. hod. pri Komenského ústave. Skupinu vedie dr. Václavík.
(Slovenský východ, november 1934)
Narušenie piety
Narušenie piety voči vojakom, ktorí ako obete svetovej vojny spočívajú na košickom cinteri, vytýkali napospol miestne maďarské noviny našim úradom z tej okolnosti, že inšpektorát válečných hrobov dal postrhávať z krížov staré, zhrdzavené, nečitateľné nápisy. Tak sme informovaní, že tu nejde o nejaké počeštenie mien – ako to tunajšia maďarská tlač nervózne nahútala – ale len o obnovenie tabuliek a zjednodušenie ich nápisov. Tabuľky na krížoch majú obsahovať priezvisko, krstné meno zesnulého, číslo hrobu, rok narodenia označené hviezdičkou a rok úmrtia označený krížikom. Pri 5000 – 6000 hroboch podrobnejšie dáta udať značilo by pre štát hodný výdavok. Preto, jestli si mesto žiada na nových tabuľkách ďalšie údaje, pobočné dáta o zosnulých možno si pozrieť v hrobitovom katastri, dozorcom cintera presne vedenom.
(Slovenský východ, 11.5.1920)
Dušičky na Železnom vrchu pri Košiciach
Klub československých turistov v Košiciach spolu s vojenskou posádkou sa v deň Všetkých svätých, vo štvrtok 1. novembra, poklonia pamiatke príslušníkov 30. pluku Aloisa Jiráska, padlým na Železnom vrchu pri Košiciach za vpádu maďarských boľševických vojsk po prevrate na Slovensko. Zraz účastníkov vo štvrtok o 8. hod. pri Komenského ústave. Skupinu vedie dr. Václavík.
(Slovenský východ, november 1934)
Voľný vstup na košický cintorín
Starosta mesta Košíc upozorňuje ctené obecenstvo, že pri vstupe do verejného cintorína, mesto Košice nevyberá žiadne vstupné pod žiadnym titulom. Keď niekto pod akoukoľvek zámienkou takéto vstupné vyberá, jedná s podvodným úmyslom. Je teda v záujme každého, aby takú osobu bezodkladne oznámil najbližšiemu štátnemu policajnému orgánu, správe verejného cintorína, alebo mestským policajným strážnikom.
(Slovenský východ, november 1935)
_
Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.
