Prvý ročník najstaršieho maratónu v Európe

V prvú októbrovú nedeľu 2023 sa uskutoční 100. ročník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Bohatá história najstaršieho maratónu v Európe sa začala písať 28. októbra 1924, kedy osem pretekárov na 42,2 km dlhej trati z Turne nad Bodvou do Košíc, absolvovalo prvý ročník tohto významného športového podujatia.

Myšlienka založenia vytrvalostného behu na východe Slovenska je spojená s menami Vojtecha Bukovského, Antonína Zikmunda a Dr. Dezidera Kronhausera. Už v lete 1924 sa na schôdzi Východoslovensko–Podkarpatského okrsku ČsAAU (Československá amatérska atletická únia) rozhodlo o usporiadaní I. slovenského maratónu, ktorému predchádzal úspešný skúšobný beh na 30 km. Termín štartu sa stanovil na deň štátneho sviatku ČSR, 28. októbra.

Správy o prvom košickom maratóne nechýbali ani v miestnej tlači. V skratke informovali o prípravách i propozíciách maratónu.  Najobšírnejšiu a obsahovo najpodrobnejšiu reportáž o samotnom priebehu pretekov priniesol maďarský denník Kassai Napló, ktorého pracovník František Grusetzky mal možnosť sa zviesť sprievodným automobilom a bol očitým svedkom udalostí od štartu až po cieľ.

Prvý maratónsky beh na Slovensku
Víťazom sa stal K. Halla (KAC). Štartovali ôsmi, do cieľa došli siedmi. Ukážková organizácia. Dĺžka pretekov 42,2 km.

V deň československého štátneho sviatku už panovalo príliš jesenné počasie. No ani sivé a daždivé mračná a ani studený vietor neodradil košický atletický okrsok od toho, aby v súlade s vytýčeným programom zorganizoval prvý slovenský maratónsky beh.

Podľa stanoveného plánu o pol desiatej predpoludním odviezol vojenský automobil atlétov na miesto štartu do Turne. O pol hodinu neskôr vyrazili za pretekármi aj rozhodcovská jury a sprievodné automobily, aby mohol mohli preteky odštartovať v súlade s pravidlami.

Turniansky štart

Účastníci maratónu prišli na miesto štartu po približne pol hodinovej jazde automobilom. Šli rovno do hostinca Bertalana Frieda, kde sa atléti prezliekli, ba niektorí sa nasýtili teplou polievkou, aby zmiernili pocit chladu. Príchod zriedkavých hostí prilákal k hostincu mnoho miestneho obyvateľstva, ktoré chamtivými zrakmi očakávalo, čo sa bude diať. Ovzdušie bolo dusivé. Zainteresovaní pretekári hovorili málo, všetci boli zahĺbení do seba a mysleli iba na nadľudský výkon, ktorý budú potrebovať k zvládnutiu preteku na ktorý sa z túžby po športe dobrovoľne prihlásili. Každému sa v hlave vynárala jediná otázka: „Zvládnem to?!“ Myšlienky športovcov sa rýchlo rozplynuli, keď kapitán Dubroven vyzval všetkých bežcov aby sa ohlásili.

Prítomní boli: Schmidt (vojak, 12. peší pluk, 24 ročný), Lenart (vojak, 32. peší pluk), Jozef Zajič[1] (vojak, 32. peší pluk), Karol Halla[2] (KAC[3]), Andrej Schuller (Slávia Košice), J. Tronka, Matej Badonics[4] a Árpád Kulcsár (všetci KAC). Teda ôsmi. Veru nie toľko ako na veľkých pretekoch na západe, ale pre začiatok to snáď postačí. Potom sa bežci presunuli na vyznačené miesto na krajinskej ceste vedúcej do Košíc, kde si prešli ešte menšou procedúrou. Prítomnú športovú spoločnosť zvečnil svojim objektívom fotograf Ľudovít Dietl.[5] Následne športový funkcionár okrsku Mihalik v slovenskom jazyku oboznámil pretekárov s traťou a poskytol im rady, ktoré by mali pri prípadnom zranení vykonať. To isté im zreferoval po maďarsky tajomník Béla Brach. Generál Kovařík, ktorý prevzal športovú záštitu nad podujatím, taktiež privítal bežcov a dal znamenie k štartu. V čase štartu o 12. hodine a 19. minúte sa dopredu predralo najskôr generálovo auto a za ním rozhodcovský voz, patriaci firme Fleischer so šoférmi Toperczerom[6] a Gézom Balassom; v aute sedeli aj Braun[7], Falkenstein[8] a pracovník našich novín Grusetzky.[9] Za bežcami šiel automobil dozornej komisie, patriaci pivovarníkovi Baurneblovi so šoférom Maximovicsom a vedľa neho s Kerekesom a dr. Törökom. Zástup automobilov uzatvárala vojenská sanitka, ktorú riadil poručík Pouka a v ktorom mal miesto aj lekár Dr. Géza Neményi.

 Cesta po Mokrance 

Keď bežci odštartovali do čela skupiny sa ihneď posunuli Halla, Schmidt a Schuller. Ostatní ich nasledovali v pomalšom tempe. Samotný terén bol suchý a prašný. Ani okolie neponúkalo mnoho krásy, všetko bolo pusté, na stromoch viselo už len zopár zožltnutých listov. Pribúdajúcou vzdialenosťou sa ruiny Turnianskeho hradu stále viac zahaľovali do závoja hustej hmly a po 4 km dosiahli bežci obec Drienovec. Prvým bol prirýchli Halla s časom 16 minút a 30 sekúnd a hneď za ním Schmidt, Schuller a Kulcsár. Po rovinatom teréne prišlo na rad stúpanie na kótu 268. Z jej vrchu už boli vidno strechy domov v Moldave nad Bodvou, kde čakalo bežcov veľké publikum. Poradie bolo nasledovné: v čele Halla, 30 m za ním Schuller a o ďalších niekoľko sto metrov  Lenert v skupine s Schmidtom, Zajičom, Kulcsárom, Badonicsom a Tronkom. Na niektorých už  bolo badať prvé známky únavy. Za Mokrancami ide Schmidt krokom.

 Pri prvom 15. kilometri

V Čečejovciach vítala bežcov početná divácka kulisa. Dav stojí pred kostolom, radí sa i vadí sa. Niektorí ľudia dokonca ľutujú vyčerpaných maratóncov a pritom karhajú členov jury: „Oni to majú ľahké…“ Halla stále drží vedúcu pozíciu. Druhý je Schuller, 1,5 km za ním Lenert, ale už bez dresu. 300 m za Lenerom beží Zajíč (na boso), ďalšie poradie Schmidt, Kulcsár a Badonics. Čas pri prvom 15. kilometri je rovných 59 minút.

 V chotári mesta

Bežci postupne míňajú Františkov Dvor a Ludvíkov Dvor. Ku maratónskej kolóne sa pridáva stále viac a viac zvedavých cyklistov z Košíc. Všetci sa vypytujú: „Kto vedie? Kde sú ostatní?“ Rozostupy medzi pretekármi sa však nemenia. Pri 25. km je čas 1 hodina 43 minút; pri 30. km je čas vedúceho Hallu 2 hodiny a 11 minút.

Postupne sa vynárajú spomedzi mračien vysokánske komíny košickej tehelne. Cestu lemujú stále početnejšie zástupy košického publika. Tu i tam počuť skandované meno Hallu bežiaceho so znakom KAC-u na hrudi. Pri Böszörményiho dome mu chcú utrieť pot, no on tvrdohlavo ide vpred. Každého prekvapuje jeho energickosť a dobré zadelenie tempa. Potom nastáva rozhodujúci zlom a nárast rozdielu medzi ním a druhým Schullerom.

Bežecká trasa pokračuje pri Bauerneblovom pivovare a z Moldavskej cesty odbočuje na Rákócziho okružnú.[10] Po minutí starého športového ihriska vedie trať až k budove notárskej školy[11], ďalej k múzeu, kde odbočuje na Čermeľskú cestu (Komenského ulicu) až k polepšovni[12] a nakoniec k cieľu v Gajdovych kúpeľoch.

 Cieľ

Halla bol nepretržite v čele, ak sa mu nič neočakávané nestane, je istým víťazom. Jeho vôľa i telo to zvládali. Udával primerané tempo. Zo všetkých strán bol obklopený húfmi cyklistov ; všetci chceli vidieť maratónskeho víťaza. V tom sa objavili budovy Gajdovych kúpeľov. Príchod generálovho automobilu značilo, že prvý bežec čoskoro dobehne. Napätie a nervozita v areály stúpali. Prítomné mnohotisícové vojsko s pozorným záujmom hľadelo na vstupnú bránu kúpeľov. Neprešlo mnoho času, keď sa na ihrisku medzi radom generálov a iných vyšších dôstojníkov objavil Halla. Nastal obrovský výbuch radosti. Pri bráne stojaci Braun umiestnil na krk víťaza vavrínový veniec s ktorým si Halla odbil posledných 100 metrov. Vojenská kapela zahrala na pochod a na pokyn poručíka Hrůzu zazneli na počesť víťaza čestné salvy. Všetci maratónci zožali v cieli veľké ovácie.

42 km a 200 m zvládol Halla za 3 hodiny 1 minútu a 35 sekúnd. Za víťazom čoskoro nasledoval Schuller z košickej Slávie s pekným finišom na konci. Jeho čas: 3 hodiny 6 minút a 22 sekúnd. Tretí: Schmidt (vojak) 3 hodiny 52 minút a 30 sekúnd. Štvrtý: Kulcsár (KAC) 4 hodiny 8 minút a 30 sekúnd. Piaty: Badonics (KAC) 4 hodiny 12 minút a 30 sekúnd. Šiesty: Lenert (vojak) 4 hodiny 15 minút a 20 sekúnd. Siedmy: Zajíč (vojak) 4 hodiny 18 minút a 15 sekúnd. Ôsmi: Tronka (KAC) odstúpil.[13]

Prvý maratónsky beh predčil všetky očakávania. Tento výkon našich siedmich bežcov je skutočne úžasný. Halla dosiahol najkrajší výsledok svojej kariéry. O organizácii maratónu iba toľko, že bola vzorová. Takéto preteky neboli ani v hlavnom meste. Za všetkým stojí v prvom rade neúnavná práca Bélu Brauna za čo si zaslúži všetku chválu.

Na konci športového podujatia generál dr. Kovařík rozdal maratóncom zaslúžené medaily a čestné ocenenia. Ocenenia darovali: generál Kovařík (strieborné písacie potreby), Košický atletický klub s prispením Jenőa Eleka (hodinky), klub Hakoach (ozdobný predmet), J. Misencsik (grécka figúra), klub I. ČsŠK (soška diskára).[14]

(Z košického denníka Kassai Napló, 30.októbra 1924)

[1] Skomolená podoba mena Zajíc.
[2] Karol Halla (1899-1946) – úradník, športovec. Strednú školu absolvoval v Košiciach, účastník bojov prvej svetovej vojny. Po r. 1920 pracoval ako správca ústavu pre choromyseľných, člen Maďarskej národnej strany. Od r. 1920 sa intenzívne venoval športu (box a beh), celkovo získal aj v zahraničí 360 ocenení.  Funkcionár Košického atletického klubu i maďarského skautingu, člen Karpatského spolku a aktívny turista.
[3] KAC (Kassai Athletikai Club) – Košický atletický klub.
[4] Meno aj v podobe Bidonitz (napr. denník Slovenský východ).
[5] Ľudovít Dietl (1877-1956) – košický fotograf, majiteľ fotoateliéru a Hlavnej ul., aktívny člen Turistického spolku priateľov prírody.
[6] Imrich Toperczer (1881-1957) – majiteľ autoservisu a benzínovej pumpy v Košiciach.
[7] Vojtech Bukovský, pôvodne Braun (1894 Košice – 1963 Krompachy) – inžinier, obchodník, všestranný športovec, telovýchovný pracovník, športový rozhodca, organizátor a popularizátor mnohých športových turnajov. Spolu s Antonínom Zikmundom a Dr. Deziderom Kronhauserom zakladateľ a vedúci funkcionár košického maratónu do r. 1937 a v r. 1945-1963.
[8] Hugo Falkenstein (1901-1967) – úradník, obchodník, mestský poslanec a športový funkcionár. Stál pri zrode klubov Hakoach Košice a Makkabi Košice.
[9] František Anton Grusetzky (1894-1945) – novinár, politik, športovec, organizátor športu. Jeden zo zakladateľov Maďarskej národnej strany, člen municipiálneho výboru Košíc, prevádzkovateľ kina Tatra, tajomník Košického atletického klubu, spolupracovník športových časopisov, venoval sa športovej histórii, od r. 1923 člen redakčnej rady denníka Kassai Napló. V r. 1945 zaistený agentmi NKVD a odvlečený na Donbas, odkiaľ sa nevrátil.
[10] Rákócziho okružná (maď. Rákóczi körút) – od r. 1946 Moyzesova okružná/ulica.
[11] Dnes sídlo Miestneho úradu Košice – Staré mesto.
[12] Komenského ústav – dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach.
[13] Tronka odstúpil na 26. km.
[14] Víťaz Halla dostal čestnú cenu košickej posádky, Schuller čestnú cenu Dr. Kovaříka, Schmidt čestnú cenu KAC, Kulcsár čestnú cenu firmy Elek, Badonič druhú čestnú cenu KAC, Lenart čestnú cenu I. ČsŠK a Zajič čestnú cenu Hakoach.

Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.