Krátke poviedky z prostredia rôznych sociálnych vrstiev Spojených štátov, Mexika či Čile 60. rokov 20. storočia nemusia byť práve ľahkým čítaním. Ak je však ich autorkou Lucia Berlin, za svojho života nie príliš známa americká spisovateľka, obavy z prílišnej depresívnosti či patetickosti nie sú na mieste. Práve naopak, priame opisy a prienik do najhlbších zákutí ľudskej mysle vytvárajú uveriteľné príbehy s autentickými postavami.
Inšpiráciu pre svoje poviedky čerpala autorka z vlastného života, ktorý bol pomerne pestrý. Bola trikrát vydatá, mala štyroch synov, vystriedala množstvo povolaní a zvádzala boj so závislosťou s alkoholom. Napriek tomu, že dejiskom jej príbehov sú nemocnice, liečebne či práčovne a jej postavy sú mnohokrát z okraja spoločnosti, ktoré zvádzajú boj so závislosťami, vlastnými nedokonalosťami a snažia sa vyrovnať so svojimi rozhodnutiami, v každom príbehu sa ukrýva láskavé pochopenie pre ich slabosti a vôľa žiť. Typický, i keď niekedy len nepatrne prítomný, je jemný špecifický humor a nádej i v tých najťažších situáciách.
Poviedky písané a rozprávané zo ženskej perspektívy, kúsok po kúsku skladajú mozaiku života obyčajných ľudí, no sú aj pozoruhodnou výpoveďou ich postavenia v spoločnosti. Tak ako samotný život, aj príbehy obsiahnuté v tejto zbierke sú veselé i smutné, komplikované i stroho jednoduché.
Knihu odporúča
Mgr. Erika Palágyiová
