Píše sa december roku 1943. Asi 4-ročná Luda so svojou 22-ročnou mamou Annou a ďalšími ľuďmi vystúpili v Birkenau z vagóna, v ktorom boli niekoľko dní natlačení, necítiac si nohy a s pocitom, že sa každú chvíľu udusia.
Násilím ich rozdelili a umiestnili do barakov. Mama často riskovala a plazila sa v tme a v blate za Ludou, aby ju objala a doniesla jej aspoň cibuľu. Deti sa o jedlo v tábore totižto s nikým nedelili. Luda sa naučila potlačiť svoje pocity, aby dokázala prežiť všetky tie hrozné veci, ktoré sa diali v tábore. Stalo sa z nej dievča, ktoré nedokázalo nenávidieť, pretože nedokázalo ani milovať.
Luda vďačí za svoj život možno šťastným okolnostiam, možno svojej fyzickej sile, avšak jej najväčším šťastím bola jej odvážna mama Anna, ktorá odhodlane chránila svoje dieťa. Po oslobodení tábora si ju vzali bezdetní poľskí manželia a vychovávali ju ako svoju dcéru. Naučili ju ako normálne žiť, lebo prispôsobiť sa bolo pre Ludu veľmi ťažké. Po všetkých dňoch strávených v baraku bolo pre ňu najväčšou zábavou behať po lúkach, dýchať čerstvý vzduch a užívať si slobodu. Po tom, čo prežila v tábore, sa už nebála ničoho. Hlboko vnútri si však uvedomovala, že nežije, ale ešte stále prežíva. Verí, že sa k nej raz vráti mama Anna.
Toto svedectvo sa autorka rozhodla vyrozprávať, aby sme nezabudli, čo sa stalo a nedopustili sme, aby sa niečo podobné zopakovalo. Ak prežila, tak nie preto, aby nenávisť odplácala nenávisťou, ale preto, aby svedčila o zle a o tom, že dobro môže zvíťaziť. Táto kniha by mala byť povinné čítanie pre všetkých, pretože každý z nás je zodpovedný za zlo svojej doby.
Knihu odporúča: Mgr. Marcela Mezeiová
