Rok po premiére kinematografu Luisa a Augusta Lumièrovcov v parížskej kaviarni Grand Café v decembri 1895 sa svetovou atrakciou číslo jeden, „pohyblivými obrázkami“, mohla pokochať i košická verejnosť a to ako prvá na území dnešného Slovenska. 19. decembra 1896 sa v priestoroch hotela Schalkház predstavila putovná viedenská kinematografická spoločnosť, ktorá premietala „najsenzačnejší rad živých fotografií.“ Atrakcia to bola síce veľká, no pre technické problémy „prístroja“ sa podujatie príliš nevydarilo, ba dokonca druhé predstavenie bolo pre nezáujem publika zrušené.

Nový technický vynález sa celosvetovo stal významným elementom masovej kultúry 20. storočia. Po prvých putovných biografoch čoskoro začali vznikať prvé kamenné kiná. Prvý stály košický biograf bol verejnosti sprístupnený v roku 1909 na ploche dnešného Námestia osloboditeľov. Nové kino pod názvom Uránia vzniklo z iniciatívy Spolku na skrášľovanie mesta Košice.

O niekoľko rokov neskôr (1914) sa priestory kasína na dnešnej Hlavnej ulici 76 stali domovským stánkom v poradí druhého košického kina – kina Korzo. Tento biograf mal počas svojej existencie hneď niekoľko názvov Tivoli, Partizán.

Po vzniku ČSR sa počet stálych kín v Košiciach rozšíril. Vznikli kiná Tatra, Elite a záhradne kino Centrál (dnes kino Úsmev), kde sa počas premietania podávalo pivo a teplé párky. V roku 1927 bola podľa projektu architekta Ľ. Oelschlägera sprístupnená prvá účelová stavba kina Forum (neskôr premenované na kino Kapitol a po r. 1945 na kino Slovan). V priestoroch tohto kina bol v decembri 1929 uvedený prvý zvukový film.

Kinematograf a grafofón

Dnes poobede a zajtra večer budú v miestnom divadle[1] predstavené najnovšie a najnápadnejšie vynálezy na svete, tzv. Edisonov „Ideál“ – kinematograf[2] a grafofón.[3] Tieto senzačné živé svetelné obrázky, ktoré boli doteraz predstavené iba v tých najväčších mestách sveta, si zasluhujú našu pozornosť. Košickej verejnosti vrelo odporúčame, aby si nenechala ujsť túto zriedkavú senzáciu.

(Z denníka Felsőmagyarország, 19. decembra 1896)

[1] Premietalo sa vo veľkej dvorane hotela Schalkház.
[2] Kinematograf – viacúčelové zariadenie, ktoré umožňovalo natáčať, kopírovať a premietať filmy. Pri jeho zrode stáli bratia Lumièrovci.
[3] Grafofón – vylepšená verzia fonografu reprodukujúca silnejší a zreteľnejší zvuk.

Otvorenie Uránie

Síce trochu oneskorene, ale s o to väčším očakávaním boli v sobotu otvorené brány nového biografu Uránia. Všeobecne vysoký záujem, ktorý sprevádzal prvé, ešte neúplne predstavenia, ako aj obrovská návštevnosť prvých troch dní, jednoznačne nás oprávňujú k záveru, že tento nový stánok kultúrnej zábavy bude Košičanmi veľmi  vyhľadávaný. Najväčšie zásluhy na tom má predovšetkým mestský radca a predseda Spolku na skrášľovanie mesta, Dr. Lajos Ékes.[1]

Budovu biografu postavili z izolačných akrolitových kociek s rabicovým stropom podľa projektu dvojice architektov Gyulu Sándyho a Arthura Lakatosa. Materiál s technickým vybavením stál dovedna 42 tisíc korún. Vetranie, ktoré aj počas plného domu umožňuje dostatočnú výmenu vzduchu, zabezpečujú štyri veľké vetracie prieduchy a 28 ďalších vetracích otvorov umiestnených v strope vo výške 6 metrov.

Návštevná kapacita biografu dosahuje 770 miest. Prvú skupinu miest na sedenie tvorí 230 pohodlných čalúnených kresiel v cene 1 koruny, v rovnakej cene je aj 32 lóží, druhú skupinu tvorí 171 miest za 70 halierov a tretiu 330 miest za 40 halierov. Biograf má na rozdiel od podobných zariadení široké pódium a dve šatne. Priestor je preto a aj vďaka skvelej akustike vhodný na organizovanie rôznych koncertov, či menších divadelných predstavení. Protipožiarna ochrana budovy je na vysokej úrovni, takže v tomto smere má Uránia veľký náskok pre ostatnými. Čo sa týka technického vybavenia, biograf disponuje najmodernejšími prístrojmi, ktoré zabezpečil a na ktoré dohliada Sándor Fürst.[2] Jedná sa o premietací prístroj značky Gaumont vzor 1909 B a lampa značky Körting-Nathisen. V prvý premietací deň bol obraz ešte dosť rozmazaný, keďže chýbala jedna súčiastka, ktorá nedorazila včas. Na druhý deň to bolo o poznanie lepšie, obraz bol dostatočne svetlý, ostrý a pokojný. Pochopiteľne, drobné nedostatky, ako napríklad zlé rozloženie svetiel pre kapelu, či prenikanie svetla z premietacej miestnosti pretrvali, ale tie by sa  mali do štyroch až piatich dní úplne odstrániť.

Samotný program kina vyhodnotilo riaditeľstvo ako nevyhovujúce. Preto ihneď nariadilo, aby sa na miesto zdĺhavých dramaticko-umeleckých snímok, uprednostňovali zábery dokumentárne, veselé a z každodenného života. Napriek vysokej konkurencií cirkusu i konských dostihov, dosiahla dvojdňová tržba kina 1600 korún. Program kina sa bude zatiaľ meniť dva krát týždenne, resp. v prípade potreby aj viac krát.

Ak sa dokončia vonkajšie drobné úpravy exteriéru a dorieši sa vnútorné osvetlenie priestoru, stane sa Uránia vyhľadávaným miestom Košičanov v čase letných vakácií, kde sa budú dozaista cítiť všetci veľmi príjemne.

(Z denníka Abauj-Kassai Közlöny, 2. júna 1909)

[1] Lajos Körmendy-Ékes (1876-1951) – spisovateľ, politik, župan, predseda Spolku na skrášľovanie Košíc, venoval sa problematike kín v Košiciach.
[2] Sándor Fürst (1881-?) – strojný inžinier, vedúci dielní košickej polepšovne a od r. 1919 jej riaditeľ.

Otvorenie nového kina Korzó – mozgó

Kino už dlho zaujíma rovnaké miesto v živote mestského obyvateľa ako denná tlač. Skrátka nedokáže bez neho žiť. A tak ako denná tlač ponúka širokú plejádu správ a všelijakých poučných i zábavných zvestí, tak aj kiná nám prinášajú rad noviniek nadväzujúcich na seba priam čarodejníckou rýchlosťou.

Populárny direktor košického biografu Uránia, žoviálne naladený pán Márton Horváth,[1] ktorého prapôvodný maďarský humor prekonáva snáď iba jeho podnikateľský elán a zdar, získal pre zabávajúce sa košické obecenstvo a pre kultúrne potreby vkusne zariadený priestor, kde každý istotne ocení čaro pohyblivých obrázkov.

Veríme, že Korzó – mozgó i v dnešných ťažkých časoch splní svoju úlohu do bodky. Svedčí o tom aj riaditeľova ochota, poskytnúť po dobu trvania vojny 10 % z tržby mestskej kancelárií pre pomoc rodinám vojakov.

Pri zostavovaní programu predstavení dúfame, že riaditeľstvo, vedené správnym obchodným citom, bude mať vždy pred očami citlivé požiadavky publika a legitímne očakávania od tohto, od samého začiatku úspešného podniku.

Slávnostné otváracie predstavenie nového biografu sa uskutočnilo včera poobede o pol šiestej. Zišlo sa tu mnoho ľudí z poprednej vrstvy košickej spoločnosti.

(Z denníka Kassai Ujság, 20. septembra 1914)

[1] Horváth, Márton – košický nájomca kín. Od r. 1909 prenajímal Urániu, od r. 1914 Korzo. V r. 1916-1918 vydával programový týždenník  košických kín Mozi műsor, resp. Kassai Mozi Ujság.

„The Kid“ láme všetky rekordy

The Kid,[1] ktorý mal obrovský úspech aký ešte Košice dosiaľ nezažili, bude na želanie obecenstva predĺžený o dva dni a tým zostane na repertoári do nedele 25. marca. Poneváč pri večernej pokladnici panujú také návaly, že dochádza až k diferenciám medzi obecenstvom a personálom kina, prosí riaditeľstvo ctené obecenstvo, aby si vo vlastnom záujme zaobstaralo vstupenky pri dennej pokladnici v predpredaji lebo odpoludnia sú všetky miesta rozpredané a personál nemôže robiť nemožnosti, keď nemá miest k dispozícii.

Na základe týchto pomerov prosí riaditeľ Kina Centrál, aby bol ušetrený večerných návštev, za tým istým účelom konaných, lebo do preplneného kina nie je ani jemu možné ďalších miest vydávať. Tieto dva dni iste poskytnú záujemcom ďalšiu možnosť, aby si zavčas zaobstarali vstupenky a dostali sa tak pohodlne na predstavenie, pretože večer je vylúčené dajaké miesto obdŕžať.

(Z denníka Slovenský východ, 24. marca 1923)

[1] Prvý celovečerný nemý film s anglickým hercom Charlie Chaplinom. Premiéru mal 6.2.1921 v USA. Je považovaný za jeden z najlepších filmov nemej éry.

Otvorenie letného kina Centrál

Otvorenie letného záhradného kina Centrál v Košiciach bolo včera za teplého večera. Na programe bol znamenitý film s Maxom Linderom[1] Pre päť rán Krista Pána – buďmojou manželkou.[2] Obecenstvo naplnilo kino, ktoré pojme na 800 osôb, do posledného miesta, čo je pochopiteľné lebo úprava kina je v každom smere bezvadná. Vtipný program plný humoru znamenite pobavil obecenstvo, ktoré nevychádzalo zo smiechu.

Konštatovali sme s vďakou, že premietanie obrazov je nádherné, svetelnosť najlepšia. Orchester vyniká naprostou zohranosťou, obsluha personálu je náležitá a pečlivá. Reštauračné zariadenie umožňuje obecenstvu pohodlné občerstvenie, kuchyňa je znamenitá, bufet dokonale zásobený a pivo plzenské „Prazdroj“ ako nikde inde dobré. Obrovská návšteva v deň zahájenia, ktorá sa stala bez najmenšej reklamy, predbežne dokazuje, že toto naše najlepšie kino má už svoje stále obecenstvo a teda nemusí sa obávať žiadnej konkurencie.

Odporúčame nášmu obecenstvu, ktoré dosiaľ toto kino nenavštívilo, aby tak vo vlastnom záujme učinilo lebo príjemné posedenie na zdravom vzduchu pri dobrom pive a jedle je zárukou, že každý kto tu raz zavíta, zostane tomuto podniku verný. Veľkou výhodou kina Centrál je tá možnosť, že za nepriaznivého počasia sa bude hrať bez prerušenia v hornom stálom kine ďalej, čím obecenstvo má celistvosť večera zaistenú. Táto veľká výhoda činí kino Centrál v každom smere bezkonkurenčným, vzorným a veľkomestským podnikom.

(Z denníka Slovenský východ, 26. mája 1923)

[1] Max Linder – francúzsky herec, režisér, producent, scenárista a svetoznámy komik éry nemého  filmu.
[2] Americká komédia z roku 1921.

Prvý československý zvukový film v kine Forum

Riaditeľstvo kina Fórum prichystalo nasej československej verejnosti k oslavám pána prezidenta československý zvukový film Tonka Šibenice.[1] Skúška tohto filmu už prebehla a môžeme informovať svoje čitateľstvo o filme. Je to nepopierateľné prvý film domáceho pôvodu, ktorý nielenže stojí na európskej úrovni, ale závodí s hociktorým veľkofilmom svetovej výroby. Jeho hodnota je najmä v úplnej súhre zvukov a obrazov, ideálnej technike, čistote slova a zvuku, v lyrických, čarokrásnych obrazoch stovežatej Prahy. Film zahajuje príjemným hlasom K. Hašler[2], obľúbený pesničkár. Prehovorí o význame československého zvukového filmu. Predstavuje obecenstvu hudobného skladateľa E. Košťála[3] a spieva ódu Hradčany. Spev je sprevádzaný na klavíri Košťálom. Potom zaznie orchester za dirigovania Košťála a Hašler spieva známu pieseň Když padá v Praze první sníh… Pred očami sa nám zjavuje snehom pokrytá Praha so svojou nádhernou panorámou, tichými, malebnými zákutiami.

Tonka Šibenice ako film režiséra Karla Antona[4] splnila očakávanie tak  umeleckým spracovaním, ako aj neobyčajne dobrou synchronizáciou podľa systému Gaumont a zanechala dojem nezabudnuteľný a strhujúci. Veď po prvý raz zaznela v kine naša materčina a česká pesnička. Teodor Pištek,[5] rodom Slovák, strhne každého svojou skvele interpretovanou „mluvenou“ vložkou. Tonka Šibenice je prvým krokom k novej etape domáceho filmu.

Zo skúšky sme odchádzali pohnutí a srdcia sme mali naplnené hrdosťou na poéziu. Z kina sme odchádzali v dojatí velebnej krásy obrazov, tónov domácej hudby, slovenských piesní a českej reči. Film sa premieta od šiestej hodiny.

(Z denníka Slovenský východ, 7. marca 1930)

[1] Pôvodne český nemý film ozvučený dodatočne v ateliéroch spoločnosti Gaumont v Paríži. Premiéru mal 27.2.1930 v pražskom kine Alfa.
[2] Karel Hašler (1879-1941) – český hudobný skladateľ, herec, textár, spisovateľ a režisér.
[3] Arnošt (Erno) Košťál (1889-1957) – český hudobný skladateľ, dirigent a hudobný pedagóg.
[4] Karel Anton (1898-1979) – český herec, filmový scenárista, režisér a producent.
[5] Theodor Pištěk (1895-1960) – český divadelný a filmový herec.

Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.