Akoby na teplovzdušných prúdoch nevyspytateľného južného vetra vovádza nás spisovateľ do čarovného prostredia Neapolského zálivu. Čitateľ si tak z vtáčej perspektívy poobzerá úchvatné útesy a líniu pobrežia, potom sa chvíľu vznáša nad domami a záhradami, malebne rozhodenými po úbočí; aby sa nakoniec, keď sa už ocitne na pevnej zemi, pokúsil so všetkou razantnosťou nazrieť do hláv “domorodcom” a pochopiť ich zmýšľanie a konanie. A ako je scirocco typickým vetrom pre toto podnebie, tak sú južanská mentalita, náboženské cítenie a viera v rôzne zázraky typické pre všetkých tých rybárov, predavačov, nádenníkov, či neduživé deti prímorského mestečka Posillipo (no rovnako i pre jeho záhaľčivú honoráciu). Neďaleký Neapol je výnimočný viackrát do roka konajúcou sa zázračnou premenou skupenstva krvi svojho populárneho svätca. Ale aj tunajší starousadlíci sú známi svojou vnímavosťou voči zázrakom, čo len podčiarkuje regionálny náboženský folklór. Zázrak sa tu jednoducho pokladá za niečo prirodzené a žiadúce.
… a tak aj teraz, iba niekoľko rokov po opätovnom rozdelení sveta tzv. železnou oponou; po tom, čo sa v mestečku prechodne ubytujú dvaja tajomní cudzinci – niečo visí vo vzduchu. Emigranti sú odkiaľsi z Východnej Európy; bývalý vedec so svojou spoločníčkou. On bol nútený sa z rodnej krajiny vysťahovať, lebo už nedokázal znášať nehumánnosť komunistického režimu. Ona by bez neho stratila svoju jedinú istotu. Ale ani toto málo sa o nich vlastne nevie, no napriek tomu sú starí i mladí Posillipčania presvedčení, že onen muž je výnimočný a tak sa k nemu aj správajú. A naozaj, ich zázrakmi vycibrená intuícia ich nesklame; cudzinec sa chystá spasiť ľudstvo!
Vo svete uznávaný spisovateľ – košický rodák Sándor Márai sa vo svojom diele dotýka niekoľkých pálčivých existenčných tém, ktoré sú aktuálne i dnes. Sociálna nespravodlivosť je tu natienená zobrazením mizérie najbiednejších, ktorí sa ju snažia vyvažovať úžasnou vierou v príchod raz čohosi lepšieho; avšak dominantnejšou témou sú pre autora problémy migrantstva, v tých časoch nie tak masívneho, ale už predznamenávajúceho budúci negatívny vývoj. I vtedy boli príčinami núteného vysťahovalectva bieda, vojny s ich fatálnymi následkami a rôzne zvrátené totality. Sám Márai dobrovoľno-nedobrovoľne emigroval a ako je o ňom známe, nikdy sa s tým vnútorne nezmieril. Dielo graduje dvoma obsiahlymi monológmi-kvázi spoveďami, poslednými to kamienkami do dotvorenia znepokojujúcej mozaiky. Čitateľ sa tak prehupne do záveru s otvoreným (?!) koncom.
Podľa môjho názoru je hlavnou myšlienkou autorovej výpovede varovať pred nepriaznivým vývojom tých sociálno-politických problémov, ktoré svojou eskaláciou ohrozujú samotné základy ľudskej spoločnosti. Márai nedáva návody, iba naznačuje, kde je slepá ulička (v neschopnosti ľudského jedinca spasiť celé človečenstvo). Paralelne s tým spisovateľ už vybojúva nerovný boj so svojím vlastným exilovým postojom.
A hoci sa kaša uvarená z vyššie uvedených ingrediencií zdá byť na jazyku nahorkastlá, výsledná kvintesencia by fajnšmekra nemala sklamať. Chuťovkami sú skvelé opisy mediteránnych prírodných a morských živlov.
P.S. December 2016. Posledný zázrak premeny krvi svätého Januária sa neudial. Veriaci Neapolčania sú znepokojení.
Knihu odporúča
Ján Vojtek
