Island, krajina ohňa a ľadu, kam sa mnohí cestovatelia vyberú za vidinou termálnych prameňov, gejzírov, ľadovcov a krásnej prírodnej scenérie. Román islandského spisovateľa Jóna Kalmana Stefánssona Ryby nemajú nohy, s podtitulom rodová sága, ukazuje trochu inú realitu, o čosi temnejšiu, drsnejšiu a chladnejšiu, no o nič menej krásnu.
Dej románu sa z veľkej časti odohráva v Keflavíku – najčernejšom mieste na Islande, kde existujú iba „tri svetové strany: vietor, more a večnosť“. Po rokoch v Dánsku sa sem za svojím umierajúcim otcom vracia spisovateľ Ari. Mladosť v blízkosti americkej vojenskej základne, ktorá ovplyvnila životy obyvateľov mesta, hľadanie zmyslu života a ťažká práca v sušiarňach, prvé lásky a sklamania, ale aj ruka, ktorá preletela ponad kuchynský stôl a už nič nebolo ako predtým. To všetko sú spomienky, ktoré sa mu po príchode domov vynárajú a otvárajú hlboko skryté rany. Popri tom však sledujeme aj príbeh lásky jeho starých rodičov a vraciame sa do dôb, keď bol život na ostrove ovládaný počasím a rybármi. Nehostinná krajina, vrtkavé počasie, ľadové vlny oceánu, rybárske lode, vetrom ošľahaní tvrdí muži, ženy čakajúce na svojich manželov a synov, temnota dní, bezútešnosť všednosti, ale aj láska a hľadanie Boha. Stefánssonov poetický štýl plný metafor si vás získa a prinúti trochu spomaliť a zamyslieť sa nad úvahami o živote, ktoré autor ponúka.
Román bol nominovaný na viacero ocenení doma i v zahraničí, najnovšie na Man Bookerovu cenu pre rok 2017. Na Islande už vyšlo i pokračovanie, no kým sa dočkáme slovenského prekladu, začítajte sa do začiatku ságy a možno zistíte aj to, prečo ryby nohy nemajú.
Knihu odporúča
Mgr. Erika Palágyiová
