Krvavé jahody sú osobnou výpoveďou Věry Sosnarovej. Rozpráva o osude svojej matky Ljuby Melkinovej, neskôr Libuše Šímovej; emigrantky z Petrohradu, ktorá ušla do bývalého Československa; a jej dvoch dcér. Ako ruská občianka sa v Brne vydala za Jozefa Šímu, ale po šiestich rokoch manželstva nasledoval rozvod. Libuše Šímová pracovala ako pomocná robotníčka, s deťmi žila veľmi skromne. Věra pomáhala sedliakom na poli, za čo dostávala malú odmenu – zemiaky, či kúsok chleba.
Po skončení II. svetovej vojny boli všetky tri, matka a dcéry, vyhlásené za zradkyne a násilne odvlečené z Brna do sovietskeho gulagu. Staršia Věra mala vtedy štrnásť a mladšia Naďa len deväť rokov. V dôsledku nedostatku jedla, tvrdej práce v sibírskych lesoch a bolestných zážitkov matka o pár mesiacov zomrela. Obidve dcéry prežili na nútených prácach vo veľmi krutých podmienkach takmer dvadsať rokov. V pracovnom tábore zažívali neskutočné hrôzy. Po smrti Stalina tábor zrušili a siroty boli deportované na Ďaleký východ, kde pokračovali v otrockých prácach najprv na obchodnej lodi, neskôr v bani, kolchoze a zlievarni. Žili veľmi biedne, pretože za prácu nedostávali žiadnu finančnú odmenu. Keďže nemali doklady, boli akoby neviditeľné. Mali možnosť podpísať súhlas, aby sa stali občiankami Sovietskeho zväzu, ale to rázne odmietli. Napriek tomu, že sa im po rokoch podarilo doručiť žiadosť československému prezidentovi o návrat do rodnej vlasti, neuspeli. Vstup do republiky im zamietli. Vrátili sa až neskôr za veľmi nevýhodných podmienok ako lacná pracovná sila. Prijalo ich Jednotné roľnícke družstvo, kde pracovali za minimálnu mzdu ako robotníčky a práve tam sa Věra zoznámila so svojím manželom Václavom Sosnarom. Aj keď sa za neho vydala a porodila dvoch synov, až do nežnej revolúcie sa musela chodiť hlásiť na služobňu ŠtB. Dlhé roky o týchto zverstvách zo strachu nikomu nepovedala.
Príbeh pani Věry je živým svedectvom hrôz, ktoré boli na ľuďoch páchané – znásilňovanie, neľudské interupcie, horiace baráky, … Ako sa dalo toto všetko prežiť? Musím priznať, že táto kniha ma nenechala bez emócií. Myslím, že je dobré vedieť, ako sa žilo, ako ľudia nezmyselne trpeli a umierali. Aj keď žiť veľmi chceli. Po prečítaní knihy som si uvedomila, že môžem ďakovať za všetko, čo mám a čo ma v živote obišlo.
Knihu odporúča
Ing. Jana Krešáková
