Tak ako dnes, aj v minulosti muselo každé väčšie mesto neustále zápasiť so všadeprítomnou zločinnosťou. Košice ako významné politické, hospodárske a kultúrne centrum Horného Uhorska, neskôr východného Slovenska, bolo živnou pôdou pre rôzne formy kriminality. Na všeobecný poriadok sa snažila dohliadať sieť mestskej polície v čele s hlavným policajným kapitánom. Neuplynul však deň bez toho, aby miestne noviny nezverejnili správu o nových prípadoch krádeží, vlámaní, výtržností, či rôznych prepadov. K obľúbeným „témam“ košických denníkov patrili okrajové štvrte mesta, kde žila zväčša mestská chudoba a kde bola kriminalita najvyššia. Noviny veľmi kriticky písali aj o žobrákoch, tulákoch a neplnoletých delikventoch.

Nočný život Košíc

Po západe slnka pohltí mesto prítmie, zažnú sa pouličné plynové lampy a nočný život Košíc môže začať.  Noc so sebou prináša mnoho zaujímavostí. Tie sa opakujú skoro každý deň. Výtržníctva a ruvačky v krčmách, či začiatok pracovnej zmeny zlodejov. Po lokáloch hrajú husle, štrngajú poháriky a rýchlym tempom ubúda alkohol. Dobrá nálada stúpa a očí sú stále viac trblietavejšie. Začína sa skutočné bujarenie, ktoré prechádza do rozbíjania okien, výkladov, fackania, či rozbíjania hláv. Keď sa noc pominie, tma sa rozplynie a vyjde slnko, hrejivé lúče často nachádzajú na chodníkoch ľudskú krv.

Aj minulá noc plynula v podobnom duchu. Krv tiekla potokom, bolo fackanie aj bujarenie. Istá partia mladých ľudí vpadla do kaviarne na ulici Lajosa Kossutha.[1] Najskôr sa diskutovalo na vážne politické témy. Beseda bola čoraz viac ostrejšia a vehementnejšia. Pri mnohých rečiach hrdlá rýchle vysýchali a tak bolo za potreby veľa piť. Otvára sa prvé šampanské. Po desiatej fľaši nálada dosahuje vrchol. Alkohol zaberá. Poháre lietajú po celom lokály. Jeden z prítomných vystupuje na stoličku a začína rečniť. Keď končí odhadzuje prázdny pohár. Ten letí vzduchom, až sa rozbíja pri susednom stole. Kúsok zo skla však trafia tam sediaceho sluhu a spôsobuje mu ťažké poranenie hlavy. Chudák silno krváca. Všetci sa vyľakajú a volajú lekára. Ten nešťastníkovu hlavu obväzuje.

(Z denníka Pannonia, máj 1899)

[1] Ulica Lajosa Kossutha (maď. Kossuth Lajos utca) – dnes Mlynská ulica.

Nebezpečné živly v železničnom podchode

Do našej redakcie opakovane prichádzajú sťažnosti o tom, že v okolí železničného podchodu je verejný poriadok a bezpečnosť na veľmi nízkej úrovni. Neustále sa tam zdržiava množstvo pochybne vyzerajúcich persón, ktoré v skupinkách číhajú na svoje nič netušiace obete.

Ach tým ženám a dievkam, ktoré majú tadiaľto cestu!

Beštiálni pocestní, využijúc tmavú noc a neprítomnosť mužov zákona, sa voľne vrhajú na svoje obete a bez zľutovania ich vláčia do kríkov a húštin.

Upozorňujeme preto košických policajtov na túto veľmi nebezpečnú zónu a vyzývame ich, aby tam už raz a navždy spravili poriadok!

(Z denníka Kassai Ujság, september 1910)

Opití tuláci

Včera večer okolo jedenástej hodiny sa v Széchenyiho sade[1] potulovali traja značne podgurážení, policajtom už dobre známe podivíni. Menovite to boli Július Hornyák, Štefan Szopkó a Mária Angyalová. Keď došli dotyčné osoby k brehu Mlynského náhonu, muži chceli za každú cenu šmariť Máriu Angyalovú do vody.

Tá sa však nenechala a začala kričať. Na strašný rev nešťastnice sa veľmi rýchlo objavil na mieste policajt, ktorému sa podarilo z pazúrov mužských opilcov ženu vyslobodiť a celú „spoločnosť” odprevadiť na policajný kapitanát.

Je vskutku prekvapujúce, že zadržané osoby mali pred vypočúvajúcim dôstojníkom jednu a tú istú prosbu. A tou bolo strávenie niekoľkých dní v chládku policajnej cely. Ich prosbe bolo vyhovené!

(Z denníka Felvidéki Ujság, september 1910)

[1] Széchenyiho sad (maď. Széchenyi liget) – za prvej ČSR Sokolský sad, neskôr Sad maršala Petrova, dnes Mestský park.

Vilový lupič z Čermeľa dopadnutý

V Košiciach sa v poslednom období nápadne rozmnožili vlámačky do víl. Včera sme prišli so správou, že do Joóbovej a tzv. Seifertovej čermeľskej vily sa vlámal neznámy páchateľ a odniesol si odtiaľ mnoho cenností.

Dnes prinášame podobnú zvesť. Tentoraz sa obeťou vlámania stala čermeľská vila Alberta Laszgallnera. Vyšetrovanie zistilo, že páchateľ vliezol do domu cez otvorené okno a odcudzil tmavosivý zimný kabát a ďalšie ošatenie.

Polícia podľa zaistených stôp na mieste činu, upodozrieva 24 ročného hluchonemého rodáka z Marhane, Jána Danicsáka. Danicsákovi sa totiž pred týždňom podarilo upláchnuť z väzenia, kde sedel za nedávne vlámanie do Seifertovej vily.

(Z denníka Felsőmagyarország, január 1918)

Veľká krádež u zlatníka Hansera

Zlatník Karol Hanser[1] podal na polícii trestné oznámenie na dve pomocné pracovníčky, Máriu Noviszedlák a Máriu Járó, ktoré mali odcudziť šperky, striebro a zlato v hodnote takmer 40 až 50 tisíc korún. Okrem toho si mali „zapožičať“ aj hotovosť vo výške 30 až 40 tisíc korún, a to tým spôsobom, že pri odvádzaní tržby si časť peňazí vždy nechali pre seba.

Pri prehliadke sa zistilo, že z tejto sumy mali pri sebe len necelých 2600 korún, zvyšok minuli na šatstvo, divadlo, kino, kvety a iné zábavky. Mária Járó si dokonca zariadila jednu izbu s nábytkom v cene 1600 korún. Podľa doterajších zistení boli všetky šperky a strieborné predmety nájdené a zaistené.

Precíznu a rýchlu prácu polície musíme pri tomto prípade pochváliť. Vďaka tomu neutrpel klenotník Hanser, okrem peňažnej hotovosti, žiadne väčšie škody. Čo sa týka dolapenia páchateľov, polícia pokračuje v intenzívnom pátraní.

(Z denníka Felsőmagyarország, apríl 1918)

[1] Karol Hanser (1848 – 1920) – košický zlatník, vlastnil najznámejšie zlatníctvo v Košiciach, ktoré od roku 1910 sídlilo v dome na dnešnej Hlavnej ulici č. 31. V čase krádeže spravoval zlatnícku dielňu, rozšírenú aj o hodinárstvo, Karolov syn Gejza. Zlatníctvo fungovalo až do roku 1948.

Mesto žobrákov

Košice sú metropolou Horného Uhorska, ale ani celá krajina nemá dohromady toľko dotieravej a žobrajúcej bedače ako naše mesto. Že by ich počet stúpol v dôsledku vojnových pomerov?[1] Ale kdeže, narástla jedine ich bezočivosť!

Vždy sú v pätách človeka, sú prosto všade. Vidíš ich na trhu, na korze a najviac okolo letných terás, kde je väčší zhon po zvyškoch cigár a cigaretových ohorkoch ako zdôb najväčších beťárov a zbojníkov našej minulosti.

V Košiciach sa nenájde ani jedno frekventované miesto, kde by ich oko človeka nezahliadlo. Pohľad na nich je odpudzujúci. Sú ako zvery a pohybujúce sa smetiská. Slušná ulica si žiada, aby túto hlučnú a dotieravú kastu naša polícia dôkladne preosiala.

Ak sa medzi nimi skutočne nájdu osoby práceneschopné, nech im vydajú úradné povolenie k žobraniu v určitý čas a na určité miesto, trebárs pred kostoly alebo cintoríny, veď aj oni musia z niečoho žiť.

Ale zvyšnú nepracujúcu háveď, vrátane zlodejov a vreckárov, nech čím skôr rozoženie, pretože tak je to po poriadku!

(Z denníka Kassai Hirlap, september 1918)

[1] Obdobie prvej svetovej vojny 1914 – 1918.

Verejná bezpečnosť na predmestiach

Verejná bezpečnosť našich ulíc nie je vôbec ružová. Navzdory vojenským patrolám a policajtom hliadkujúcim po uliciach, či davom civilistov, dennodenne počúvame správy o tom, že naša verejná bezpečnosť stojí na hlinených nohách.

Dokonca ani v starom meste, kde je mnoho ľudí i hliadok, sa nemôže cítiť človek bezpečne. O predmestiach už ani nehovoriac.

Dnes ráno o ôsmej hodine smerovali z Kinizsiho ulice[1] do centra mesta dve dámy. Boli sotva pár krokov od Szemereho ulice[2] ústiacej na Alžbetinu okružnú,[3] keď ich z ničoho nič obkolesila skupina piatich 12 až 14 ročných faganov. Naničhodníci zasypali prekvapené dámy oplzlými slovami, pokúsili sa im ukradnúť kabelky a dáždniky a strhnúť z nich šaty.

Ženy sa však nenechali a po dlhej trme-vrme zahnali bezočivých chlapčiskov.

Vojenská stráž stojaca neďaleko pri sklade potravín, spozornela až potom, čo sa dali útočníci na útek, to už ale bolo neskoro.

Aj z tohto prípadu vidíme, že mladiství zlodeji nemajú rešpekt pred nikým a od podlého činu ich neodradila ani blízkosť vojakov. Čo môžeme teda čakať od takýchto lotrov na málo frekventovaných predmestských uliciach?

Hlavného policajného kapitána Kohouta[4] preto prosíme, aby prijal príslušné opatrenia, ktoré zabezpečia policajné, prípadne vojenské hliadky vo všetkých častiach Košíc. Pretože poznáme mnoho takých ulíc, kde mužov zákona nevidno celé týždne.

Zlodeji a všakovaká čvarga sa na takýchto miestach cíti ako doma a môže slobodne a nerušene vyčíňať i za bieleho dňa.

(Z denníka Kassai Hirlap, marec 1919)

[1] Kinizsiho ulica (maď. Kinizsi utca) – dnes Kukučínova ulica.
[2] Szemereho ulica (maď. Szemere utca) – dnes Zborovská ulica.
[3] Alžbetina okružná (maď. Erzsébet körút) – dnes Štúrova ulica.
[4] Jozef Kohout – Nadporučík čs. armády, v rokoch 1919 – 1920 hlavný policajný kapitán mesta Košice.

Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.