Hlavná ulica so svojou bohatou históriou bola odjakživa centrom Košíc. Všetko podstatné v živote mesta sa odohrávalo práve tu. Ulica bola svedkom významných historických udalostí, i strediskom spoločenského a kultúrneho života. Košičania boli na ňu hrdí od nepamäti, a preto ani miestnym novinám nebol ľahostajný jej osud, so všetkými radosťami a starosťami.

Najkrajšia časť mesta

Najkrajšou časťou Košíc je rozhodne Hlavná ulica. Vďaka svojej výhodnej polohe mala prednostné postavenie už od najstarších dôb. Ba dokonca môžeme jej prisúdiť dôležitý historický význam. Kedysi tu býval Rákóczi, tu sa zhromažďovali kuruci, táborili tu ruské vojská, v budove Čierneho orla[1] pobývali významné osobnosti nášho literárneho i politického života. Stojí tu Dóm sv. Alžbety, divadlo, múzeum a mnohé ďalšie význačné pamiatky.

Nie divu, že Hlavná ulica v každom smere predčila ostatné ulice a pre Košičanov sa stala tou najobľúbenejšou. Na tomto mieste sa sústreďujú naše najkrajšie stavby a tiež správne, súdne, finančné i školské centrá. Hlavná ulica je základňou priemyslu a obchodu. A predsa sa nájde mnoho nedokonalosti, ktoré je potrebné v záujme mesta bezpodmienečne riešiť.

V prvom rade je nutné viac pozornosti venovať verejnej hygiene. Všetci dobre vieme, že v prípade väčšieho vetra je celá Hlavná ulica zahalená prachom a odpadkami. Riešenie tohto problému je pritom veľmi jednoduché. Stačilo by  každé druhé ráno poliať ulicu vodou a pozametané kôpky prachu dôsledne pozbierať a odniesť preč.

Druhým nedostatkom je otvorená priekopa, ktorá sa tiahne od kasární až po Andrássyho dom. Nerozumieme tomu, prečo sa tento úsek priekopy neprekryl tak ako zvyšná časť. Malo by to predsa nielen estetický účinok, ale prispelo by to aj k zlepšeniu zdravotných pomerov.

Tretím problémom Hlavnej ulice sú trhy. Už by bolo ozaj na čase ich odtiaľ dostať preč. Máme predsa vynikajúce trhovisko v centre mesta. Presunom trhu z Hlavnej ulice by predajcovia svojich zákazníkov nestratili ani z mesta ani z vidieka. Fakty jasne potvrdzujú koľko starostí, chaosu a neporiadku spôsobujú trhy na Hlavnej ulici. Len ako príklad stačí spomenúť, že na najkrajšom mieste Košíc, v blízkosti Dómu, sa predáva chlieb, tvaroh a podobné výrobky. Je toto hodné mesta Košíc?

Nakoniec ešte spomenieme otázku výsadby stromov. Považujeme za vhodné riešenie, ak  by sa pozdĺž celej Hlavnej ulice vysadili stromy do podoby bulváru. Aleju pred kláštorom premonštrátov navrhujeme predĺžiť až po námestie Františka Jozefa.[2] Ulica by dostala úplne novú tvár.

(Z denníka Felsőmagyarország, jún 1901)

[1] Čierny orol – barokovo-klasicistická budova na Hlavnej ulici 25, postavená v roku 1782.
[2] Námestie Františka Jozefa (maď. Ferenc József tér) – dnes Námestie Medzinárodného maratónu mieru.

Hlavná ulica plná chmuľov!

V meste akým sú Košice, kde sa dokážu ľudia zhlboka nadýchnuť iba pod holým nebom, musia všetci nevyhnutne vyjsť na ulicu. Je preto nesmierne bezohľadné, ak sú naše úzke chodníky neustále prepchaté skupinkami pletkujúcich ľudí, zvlášť na Hlavnej ulici. Takéhoto uličného spolčovania by sa mali všetci zdržať hlavne v čase, keď to majú robotníci namierené do tovární alebo obchodov. Nestačí, že väčšina vidiečanov je nemotorná, človeku vždy stúpnu na nohu, či už ide za nimi, pred nimi, vľavo alebo vpravo! Toľko papľuhov a chmuľov sa nenájde nikde inde, iba v našom meste.

Ďalším súžením je to, že ľudia sú akosi nápadne nervózni a na každého sa dívajú ako na úhlavného nepriateľa.  Žiadne spoločenské konvencie, žiadna úcta k druhému, ale o to väčšia požadovačnosť. Na jednom mieste ulice stojí zástup mladých šarvancov opľúvajúcich kabáty a sukne okoloidúcich, inde si robia mladí páni posmešky zo žobrajúcich. Obsluhujúci čašník, ktorému dáš 4 haliere ťa ide vybozkať, no keď ho stretneš o tri minúty neskôr, tak ťa už s určitosťou nepozná. Žije tu istý holič, ktorý sa ti po každom jednom oholení pozdraví, dokonca dvakrát, no ak ho stretneš na ulici, tak sa ti ani za svet neodzdraví!

Je to už každodenná prax Košičanov, že sa musia na asfaltovom chodníku brodiť v prachu. A keď ho dámy svojimi peknými sukňami rozvíria, možnosť udusenia razom narastá. Napríklad v Budapešti, zdôrazňujeme v Budapešti a nie v akejsi Hornej Dolnej, si každý pred svojím domom pekne pozametá. U nás tento zvyk ľudia ešte nepoznajú. Tu sa z obchodov a brán zametá nanajvýš na asfaltový chodník priamo do oči okoloidúcich. Z času na čas síce polejú prašný chodník vodou, ale to len preto, aby sme sa namiesto prachu borili v blate, ktoré sa po štvrťhodine tak či onak znova premení na dusiaci oblak.

Je až obdivuhodné ako sa ľudia v tomto meste nestarajú o tých druhých. Všetci myslia len na seba a na vlastný komfort. O pokojnom spoločenskom živote tu preto nemôže byť ani reči.

Nezabúdajme! Ulica vychováva! Je preto psou povinnosťou každého slušného občana, aby do ulíc vnášal ohľaduplnosť a dobrý vkus.

(Z denníka Kassai Hirlap, apríl 1907)

Bojovné amazonky z Hlavnej ulice

V piatok večer mali návštevníci nášho korza o zábavu postarané, keď sa do seba pustilo niekoľko rozpálených amazoniek. Celý súboj sa odohral na Hlavnej ulici v bráne domu č. 61, kde sa stretli dve robotníčky z tabakovej továrne, Anna Uliczani a Margita Góliás  s dvomi krajčírkami, menovite s Annou Czehlárovou a s Annou Szabados. Bola to, ako sa hovorí, skutočná pästná výmena. Jedna si vypomohla dáždnikom, druhá dokonca boxerom. Pokiaľ prišli muži zákona na miesto činu, všetky ženy boli doslova zaliate krvou. Bojovné amazonky odprevadili na policajnú stanicu.

(Z denníka Felsőmagyarország, máj 1909)

Obrázky z košického korza

Ak sa obyvatelia Prahy, Brna, Bratislavy a Užhorodu môžu pochváliť, že žijú v hlavnom meste, obyvatelia Košíc môžu sebavedomo vyhlásiť, že žijú v metropole východného Slovenska. A Košičania sú ozaj sebavedomí a preto sa delia do troch izolovaných skupín so svojimi vlastnými korzami.

Skutočne typickým korzom je tzv. „valalské“, ktoré je na Hlavnej ulici v nedeľu od štvrtej do siedmej hodiny a jeho centrom je Šrobárova ulica.[1] Je to korzo tých, ktorí sa nehanbia za svoj vidiecky pôvod, ba väčšina z nich je na to hrdá.

Niekoľko krokov od tohto korza sa Mlynskou ulicou dostaneme až k železničnej stanici, kde nájdeme druhé korzo Košíc. To už má viac mestský ráz a je preto oveľa frekventovanejšie, čiastočne v piatok, kedy košické židovstvo drží šábes, viac v sobotu večer a najviac v nedeľu popoludní, kedy majú služobné dievčatá voľno. Na zovňajšku ľudí vidno snahy o moderný štýl. Na tomto korze občas zacítiť už aj parfum. Pri niektorých dievčatách badať snahu byť modernou nielen zovňajškom a správaním, ale aj spôsobom konverzácie. Na tomto korze sa pochopiteľne najradšej prechádzajú naši vojaci.

Tretie korzo už má výzor korza veľkomesta, preto je skutočným závodiskom. Predovšetkým sa tam preteká vo vytrvalostnej chôdzi a mnohí dosahujú neraz „pekných časov“. Preteká sa však aj v iných disciplínach: vo figurovaní tiel, vo vyčarovaní úsmevov, v prepychu, v elegancii, v galantnosti (aj v negalantnosti), v duchaplných (aj neduchaplných) rečiach a vo vyrábaní pohľadov, počnúc najjemnejšími a končiac najodvážnejšími.

(Z týždenníka České noviny ze Slovenska a Podkarpatské Rusi, november 1928)

[1] Šrobárova ulica – dnes Alžbetina ulica.

Košický kameň úrazu

Idem rovno k veci: Košické korzo treba zrušiť, rozprášiť, rozohnať, znemožniť! Prečo? Môj Bože! Čo, nechápete?

Len počúvajte prosím, čo o nás rozprávajú hostia, čítajte, čo píšu o nás ľudia od pera. A hneď, myslím, pochopíte moje rozčúlenie.

Ale povedzme si to radšej tak „po lopate“, že  – keď príde k nám nejaký Bratislavčan, aklimatizované Slovačisko z Prahy, alebo hrdý občan z Martina (Turčianskeho), zavše a zavše sa zadrapí do Košíc len pre toto nešťastné korzo. Spomenutý cezpoľný občan má sa k nám sprvu veľmi láskavo, zaliečavo. Chváli nás, potľapkáva po pleci. Akoby aj nie! Veď úžasne sme poskočili; dvíhame sa, napredujeme, budujeme, dláždime, osvetľujeme, starý Dóm opatrujeme, sirotám umierať nedovoľujeme, dobré víno pijeme…

Ulicami električkami hrmoceme, cengoceme, automobilmi húkame, trúbime. Jedným slovom – ruch obrovský, taký veľkomestský.

Ale zakončenie všetkých chválospevov o Košiciach býva obyčajne veľmi prozaické. Vyznie refrénom pôsobivého zafarbenia, že „Bohužiaľ na košickom korze počuješ rozprávať len maďarsky.“

Teraz už chápete prečo treba košické korzo likvidovať. Nechcem povedať: poslať ho do pekla. Teraz už chápete, že len pre toto korzo nemôžu byť Košice slovenským mestom. Preto preč s košickým korzom!

(Z denníka Slovenský východ, november 1935)

Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.