Boris Palotai (23.5.1904 Oradea – 12.9.1983 Budapešť)
Boris (Barbora) Palotai bola významná predstaviteľka maďarskej literatúry na území medzivojnového Československa a jedna z najúspešnejších prozaičiek povojnového Maďarska.
Autorka básní, noviel, románov a filmových scenárov sa narodila v meste Oradea (Nagy Várad) v dnešnom Rumunsku. Po smrti svojho otca Armanda, ktorý bol dôstojníkom v rakúsko-uhorskej armáde, sa v roku 1919 presťahovala s matkou Margitou (rod. Friedmann) a dvomi sestrami Annou a Alžbetou do Košíc, kde prežila polovicu svojho života (1919-1940).
Po ukončení strednej školy sa mladá Boris Palotai vydala za obchodníka, známeho košického recitátora a herca vo Faragóovej divadelnej spoločnosti, Gyulu Berkesa (1920). Mladý pár býval v dome na Frangepánovej ulici č. 9 (dnešná Tajovského ul. 9), neskôr v dome na rohu dnešnej Bačíkovej a Moyzesovej ulice. Ich šťastné, no krátke manželstvo, z ktorého sa narodil ich jediný syn, neskôr slávny maďarský režisér Péter Bacsó (1928-2009), skončilo v roku 1929 úmrtím Gyulu na tuberkulózu.
Už v tomto období začala písať Palotai svoje básnické prvotiny. Dokonca niektoré z nich, napr. báseň Dal egy porcellán babáról [Pieseň o porcelánovej bábike], jej manžel Gyula aj zhudobnil. Básne vychádzali sprvu v miestnej dennej tlači, almanachoch a pamätných albumoch, neskôr aj knižne. Prvá samostatná poetická zbierka Tavaszi áradás [Jarná povodeň] vyšla v roku 1926 vo vydavateľstve Globus a tvorili ju v zásade modernisticky ladené básne. Palotai počas svojich košických rokov vydala ďalšie dve básnické zbierky, tri romány pre mládež (Péter, 1934; Julika, 1937; Julika és az ötödik osztály, 1939 a jednu zbierku noviel (Isten ölében, 1936). Úspešný bol predovšetkým román Péter z roku 1934, s ktorým získala cenu vydavateľstva Athenaeum.
V medzivojnovom Československu a zvlášť v Košiciach sa aktívne zúčastňovala kultúrneho života maďarskej menšiny. Vystupovala na literárnych večierkoch Košického spoločenského kruhu, organizovala recitačné súťaže, bola členkou ženskej sekcie Kazinczyho spoločnosti a stala sa redaktorkou mládežníckeho časopisu Az Én Lapom (1931-1932).
Na konci roka 1939 sa Boris Palotai natrvalo odsťahovala s rodinou (so synom Péterom a druhým manželom Alfrédom Bőhmom) do Budapešti, kde pokračovala v plodnej spisovateľskej činnosti, predovšetkým na poli prózy. Od roku 1940 bola redaktorkou budapeštianskych novín Asszonyok a v rokoch 1947-1953 vedúcou literárnej rubriky novín Népszava. Práve od tohto obdobia sa stala všeobecne uznávanou a oceňovanou spisovateľkou maďarskej literárnej scény. Naopak, na Slovensku jej tvorba takmer úplne upadla do zabudnutia.
Za mnohé diela, ktoré verne a realisticky zobrazovali dobu (kritika Rákosiho režimu v Maďarsku, holokaust) a boli aj sfilmované, získala viaceré ocenenia. Za novelu Instruktor kisasszony [Slečna inštruktorka] získala cenu literárneho časopisu Nyugat, dvakrát bola honorovaná prestížnou literárnou cenou Attilu Józsefa (1950, 1967), v roku 1962 dostala Veľkú cenu filmového festivalu v Monte Carlo za film A nő a barakkban [Žena v baraku] a o dva roky neskôr aj mimoriadnu cenu filmového festivalu v Locarne za film Nappali sötétség [Denná tma].
Boris Palotai zomrela v septembri 1983 v Budapešti, kde bola aj pochovaná.
Literatúru z fondu regionálneho oddelenia VKJB k osobnosti Boris Palotai nájdete v knižničnom KATALÓGU.
