Sándor Márai (11.4.1900 Košice – 21.2.1989 San Diego)
Významný, svetovo uznávaný maďarský spisovateľ a novinár Sándor Márai (pôvodne Sándor Grosschmid), sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach v starej patricijskej rodine advokáta a predstaviteľa maďarskej menšinovej politiky medzivojnového Československa Gejzu Grosschmida a matky Margity Ratkovszkej.
Márai absolvoval stredoškolské štúdiá v priebehu rokov 1909 až 1917 v Košiciach, Budapešti a Prešove. Už ako pätnásťročný gymnazista začal písať prvé novinové články do rôznych košických novín. Vysokoškolské štúdium práva a neskôr filozofie v Budapešti nedokončil, no už v roku 1918 vydal vo vlastnej réžii svoju prvú básnickú zbierku Emlékkönyv (Pamätník). Popredný maďarský básnik Dezső Kosztolányi podrobil toto dielo pozitívnej kritike: „Prečítal som si aj útlu básnickú zbierku Sándora Máraia, v ktorej sa hlási o slovo veľmi pripravený, mladý, sotva viac ako dvadsaťročný básnik. Má prekvapujúco veľký cit k forme, ktorý zdedil od súčasnej generácie. (…).“
Počas štúdií Márai pôsobil ako novinár budapeštianskeho denníka Magyarország. V roku 1919 odišiel do nemeckého Lipska, kde sa stal poslucháčom Novinárskeho výskumného ústavu. Nasledujúce roky strávil vo Frankfurte nad Mohanom a v Berlíne, pričom publikoval články do nemeckých a maďarských novín, vrátane tých košických (Kassai Napló, Kassai Ujság). V Berlíne sa v roku 1921 stretol so svojou budúcou manželkou, Košičankou Ilonou Matzner a o dva roky neskôr sa zosobášili.
Mladý pár žil postupne v Paríži a od roku 1928 v Budapešti. Počas tohto obdobia sa Márai venoval intenzívnej novinárskej činnosti a zároveň spisovateľskej tvorbe. Jeho prvý román Mäsiar vyšiel v roku 1924 a nasledovali ďalšie významné diela ako Bejbi alebo prvá láska (1928), Vzbúrenci (1930), Cudzí ľudia (1931), Čutora (1932) či Spoveď mešťana (1934 – 1935). Spoveď mešťana, zobrazujúca atmosféru meštianskych Košíc začiatku 20. storočia, patrí k vrcholom jeho tvorby.
Do konca 30. rokov sa Sándor Márai stal jedným z najpopulárnejších maďarských autorov. Divadelná hra Dobrodružstvo z roku 1940 zaznamenala nebývalý úspech s viac ako troma stovkami predstavení. Na Košice sa odkazujú aj jeho ďalšie literárne diela ako Košická pochôdzka (1941) alebo historická dráma Košickí mešťania, uvedená Národným divadlom v Budapešti. Sándor Márai bol zároveň aktívnym členom niekoľkých literárnych a vedeckých spoločností a inštitúcií, napríklad Kisfaludyho spoločnosti či Maďarskej akadémie vied.
Po okupácií Maďarska nacistami v roku 1944 sa Máraiho rodina uchýlila do obce Leányfalu, kde začal písať svoj prvý denník. Kvôli politickým zmenám a narastajúcej komunistickej moci rodina emigrovala do Švajčiarska v roku 1948 a neskôr sa usadila v talianskom Neapole. V Maďarsku boli jeho diela zakázané až do pádu režimu v roku 1989.
V rokoch 1951 až 1967 pôsobil Márai ako spolupracovník Rádia Slobodná Európa, pričom neprestal tvoriť ani pokračovať vo vedení svojich denníkov. V roku 1952 bola rodina nútená presídliť sa do New Yorku, keďže nezískala talianske občianstvo. K návratu do Talianska došlo až v roku 1967 už s americkým občianstvom, a do roku 1980 žili v meste Salerno. Počas tohto obdobia vznikli významné diela ako Zem, zem!… (1972), román Posila (1975) a básnická zbierka Delfín sa pozrel späť (1978). Od roku 1980 žil Sándor Márai s rodinou v kalifornskom meste San Diego.
Po strate mladších bratov Gábora a Gézu, manželky Loly v roku 1986, a adoptovaného syna Jánosa o rok neskôr, prežil Márai posledné roky života osamotený a psychicky vyčerpaný. Dňa 21. februára 1989 si siahol na svoj život vlastnou rukou. Jeho popol bol podľa jeho želania rozptýlený do vôd Tichého oceánu.
Napriek tragickému osudu zostáva meno a tvorba Sándora Máraia živá. Jeho literárne diela sú celosvetovo publikované a prekladané. V roku 1990, rok po jeho smrti, mu bola udelená najvyššia maďarská umelecká pocta – Kossuthova cena. Máraiho pamiatka je uchovávaná nielen prostredníctvom jeho diel, ale aj početnými pamätnými tabuľami, sochami a oceneniami po celej Európe. V Košiciach, ktoré zohrávali v jeho živote dôležitú úlohu, má pamätnú tabuľu (1991), výstavu ( 2019), bronzovú sochu (2004) i viaceré inštitúcie nesúce jeho meno, ako sú Základná škola a Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským (2000), divadelné štúdio Divadla Thália a od roku 2013 i jedno z mestských námestí.
Literatúru z fondu regionálneho oddelenia VKJB k osobnosti Sándora Máraia nájdete v knižničnom KATALÓGU.
(Spracoval Tomáš Ondrejšík)
