Ferenc Sziklay 11.10.1883 Zlatá Idka – 19.12.1943 Košice
Spisovateľ, literárny kritik, novinový redaktor a organizátor kultúrneho života maďarskej menšiny v medzivojnovom Československu Ferenc Sziklay, sa narodil 11. októbra 1883 v Zlatej Idke v rodine banského inžiniera Alfonza Sziklayho.
Už počas stredoškolských štúdií na košickom premonštrátskom gymnáziu (1893/1894 – 1900/1901) sa mladý Sziklay aktívne zapájal do študentského kultúrneho života. Bol členom Bajzovho samovzdelávacieho krúžku a školskej hudobnej kapely. Zúčastňoval sa divadelných predstavení a svojimi spisovateľskými prvotinami obohacoval programy školských podujatí. Gymnázium ukončil maturitou v roku 1901. V roku 1909 získal na univerzite v Kluži kvalifikáciu stredoškolského profesora a doktorát z filozofie. Súbežne na miestnom konzervatóriu úspešne vyštudoval hru na husliach.
Sziklayho pedagogická kariéra začala v decembri 1907 na katolíckom gymnáziu v Bratislave, kde vyučoval dejepis, maďarský a latinský jazyk. Pred nástupom do armády (1914) zmenil učiteľské pôsobisko dovedna tri krát, až kým ho na vlastnú žiadosť v lete roku 1913 nepreložili na štátnu vyššiu reálku do Košíc. Všimol si to aj košický denník Felsőmagyarország, ktorý v krátkosti poznamenal: „Učiteľa Dr. Ferenca Sziklayho preložili z gymnázia v Belej Cirkvi [dnes Srbsko] na košickú vyššiu reálku. V osobe Sziklayho, ktorého meno nie je na poli literatúry neznámym pojmom, získajú Košice vzácneho človeka.“ Sziklay ako katolík sa medzitým oženil s Košičankou Martou Brósz (v marci 1911), ktorá pochádzala z evanjelickej rodiny právnika Ladislava Brósza. Spolu mali štyri deti, z toho troch synov (László, Ferenc – zomrel ako dieťa, Sándor) a jednu dcéru (Judit).
Sziklay ako rezervný poručík delostrelectva sa zúčastnil bojov prvej svetovej vojny; v roku 1918 bol povýšený na kapitána. Po návrate do Košíc, ktoré sa medzitým stali súčasťou Československej republiky, bol 31. júla 1919 prepustený z učiteľskej funkcie. Na živobytie rodiny tak musel privyrábať ako huslista a elektrikár. V rokoch 1919–1921 bol redaktorom košického denníka a tlačového orgánu Krajinskej kresťansko-sociálnej strany Esti Ujság, vrátane jeho literárnej prílohy.
Od roku 1922 z poverenia spojených opozičných strán (Szlovenszkói és Ruszinszkói Szövetkezett Ellenzéki Pártok Vezérlőbizottságának) prevzal vedenie nad košickým kultúrnym referátom. Ako kultúrny referent spolupracoval s mnohými denníkmi, v prvom rade s pražským maďarským denníkom Prágai Magyar Hirlap, v ktorom mal na starosti redigovanie štvorstranovej literárnej prílohy Magyar Vasárnap [Maďarská nedeľa]. Popritom publikoval články do viacerých denníkov a časopisov z Československa, Maďarska i Rumunska, vrátane mnohých kritík pod pseudonymom „–yf–“. V súlade s rozsahom prác kultúrneho referenta aktívne spolupracoval s krajinskými i košickými menšinovými organizáciami a zastával vedúcu pozíciu v maďarskom skautingu na území Československa. Sziklay sa osobne angažoval pri vypracovávaní stanov mnohých spolkov a mal stovky prednášok v celej republike.
Sziklay sa angažoval aj na poli divadelného života, či už členstvom vo výbore Krajinského spolku na podporu maďarských divadiel na Slovensku alebo ako autor divadelných hier. Jeho hru Catullus predviedla divadelná spoločnosť Edmunda Faragóa v Košiciach v roku 1924.
Od začiatku 20. rokov až do roku 1932 zastával funkciu tajomníka Kazinczyho spoločnosti. V rámci nej mal zásluhy na vydaní alebo zostavení približne 50 zväzkov beletrie v maďarskom jazyku a na vytvorení finančného zázemia potrebného na chod vydavateľstva. V rámci vydavateľskej činnosti myslel Sziklay i na vlastnú tvorbu. V Kazinczyho edícií mu vyšlo dovedna šesť samostatných diel, z toho päť románov. Popri vlastnej tvorbe intenzívne prekladal do maďarčiny diela českých (Čapek) a slovenských spisovateľov a libretá opier českých skladateľov (Smetana, Dvořák).V rokoch 1931–1932 bol členom Masarykovej Akadémie (Csehszlovákiai Magyar Tudományos, Irodalmi és Művészeti Társaság), ktorá vznikla z finančného daru prezidenta T. G. Masaryka a na vzniku ktorej spolupracoval i samotný Sziklay.
Po Viedenskej arbitráži sa Ferenc Sziklay stal zástupcom hlavného riaditeľa košického školského inšpektorátu. V rokoch 1942-1943 redigoval košický časopis Felvidéki Nevelő. V novembri 1943 odchádza na dôchodok a o mesiac neskôr, dňa 19. decembra 1943 zomiera. Jeho pohreb na košickom verejnom cintoríne sa uskutočnil za prítomnosti veľkého davu smútiacich Košičanov.
Posledné miesto odpočinku Ferenca Sziklayho sa nachádza na košickom Verejnom cintoríne na parcele č. I.
Literatúru z fondu regionálneho oddelenia VKJB k osobnosti Ferenca Sziklayho nájdete v knižničnom KATALÓGU.
