Mestský park v Košiciach patrí so svojou bohatou históriou, k ozajstným klenotom mesta. Rozprestiera sa medzi železničnou stanicou a historickým centrom mesta. Priestor medzi Mlynským náhonom a riekou Hornád bol vyhľadávaným miestom oddychu a zábavy Košičanov už od 18. storočia. S parkovými úpravami mestských lúk sa začalo po vybudovaní železničnej stanice v roku 1861 a park dostal meno po významnom uhorskom politikovi Istvánovi Széchenyim – Széchenyi liget. Po vzniku Československa bol park premenovaný na Sokolský sad a po roku 1945 na Sad generála Petrova. Areál anglického parku bol miestom oddychu, rekreácie i rôznych kultúrnych a športových aktivít. Dobové noviny si okrem idylických obrázkov, ktoré toto miesto ponúkalo, kriticky všímali aj tienisté stránky a nedostatky parku už od počiatkov jeho vzniku.
Prechádzka v sade
Každý kto príde z vidieka do Košíc sa musí cítiť veľmi príjemne, keď prechádza zo stanice do mesta skrz Széchenyiho sad. Krajší vstup do mesta z vlaku nemá vari žiadne mesto v Uhorsku. Tento skvelý pocit však silno narúša skutočnosť, že hlavný chodník parku je vysypaný ostrým štrkom. A veru ten nepraje ani kurím okám ani podrážkam našich topánok. Ak tento nepríjemný stav vzbudzuje pozornosť u vidieckeho obyvateľstva, čo potom majú hovoriť miestni, ktorí deň čo deň tadiaľto prechádzajú aby našli pokojné miesto na rekreáciu. Nebolo by dobré občas chodníky prehrabať a v suchom období trocha poliať? Vari už neexistuje žiadny skrášľovací spolok a na náš krásny Széchenyiho sad dozerajú už len nebesia?
(Z denníka Felsőmagyarország, jún 1896)
_
Zadymený park
Svieži vzduch v Széchenyiho sade dennodenne pohlcuje dusivý továrensky dym. Hneď v susedstve totiž stojí Fleischerova a Schirgerova továreň.
Námietky máme voči vysokému továrenskému komínu, ktorý zo seba chrlí bez prestávky dusivé kúdole dymu ako Vezuv. Čierne mračno sa potom vznáša nad celým parkom a preniká do každého zákutia. Ľudí túžiacich po oddychu doslova vyháňa z promenád. Apatiou miestnej polície takto prichádzame o naše jediné rekreačné miesto.
Máme informácie, že páni radní disponujú nariadením, ktoré prikazuje továrňam, aby na svojich komínoch mali namontované zachytávače dymu.
Pri našej obhliadke sme v komíne továrne Fleischer a Schirger nič podobné nenašli. Nie je azda toto nariadenie platné aj pre nich?
(Z denníka Pannonia, júl 1900)
Otvorenie kiosku
Už zajtra sa môžu Košičania znova dočkať otvorenia Széchenyiho kiosku[1] v mestskom sade. Obľúbené letné stredisko vybavil hostinský František Szentgyörgyi všetkým komfortom a potrebným vybavením. Konečne môže začať popíjanie piva pod holým nebom, na ktoré sme počas dlhých zimných mesiacov toľko čakali.
(Z denníka Felsőmagyarország, apríl 1904)
[1] Kiosk s občerstvením bol postavený v roku 1869, neskôr tu fungovala reštaurácia. Objekt stojí dodnes.
_
Odporné vrany ohrozujú sad
Viac krát sme sa venovali smutnej a neudržateľnej situácii, ktorá v súčasnosti vládne v Széchenyiho sade. Na tomto obľúbenom mieste sa v poslednom období natoľko rozmnožili vrany, že príchodom jari sú odtiaľ všetky spevavé vtáky vytláčané. Dokonca je možne, že mladé ihličnany sa ani nezazelenajú, keďže tie odporné čierne zvery oďobú aj konáre. Kŕkajúca čierňava doslova zahaľuje celé nebo a v ľuďoch vyvoláva tie najdesivejšie pocity. Takéto ohromné húfy zvery vídať skutočne iba v blízkosti zdochlinísk. Ak ich niečo alebo niekto vyplaší, vzlietajú vo veľkých kŕdľoch a spôsobujú taký náramný hluk, že okoloidúcemu privodia snáď aj hluchotu.
Nie je to tak dávno, čo sa nám do redakcie dostala sťažnosť od istého občana. Vo svojom liste ďakuje novinám, že sa tejto témy chopili a vykresľuje pomery spred dvoch rokov. Sťažovateľ spomína, že v tom čase bol ničením vrán a udržiavaním poriadku parku poverený policajný komisár István Orosz. Orosz svoju úlohu plnil zodpovedne: cesty nechal opraviť a vrany vykynožiť.
V tomto roku sa však nedeje vôbec nič. Úrady sa o park nestarajú, všetko nechávajú zanedbané. Spev vtákov i kvitnúce ihličnany budú minulosťou. Miesto nich zostane iba odporné a hlučné kŕkanie.
Mestský sad patrí k najkrajším kútom Košíc. Úrady i miestny skrášľovací spolok by preto nemali dopustiť, aby sa toto príjemné miesto zničilo.
(Z denníka Felsőmagyarország, február 1916)
Prekážkový beh
Po nekonečných prieťahoch a kritike verejnosti bol chodník naprieč hlavnou alejou Széchenyiho sadu konečne dokončený. Musíme uznať, že je veľmi pekný. Ale vari aj vydrží? Podobné diela realizované vo vojnových časoch nám ukázali, že to tak vo všeobecnosti neplatí.
Košičania už môžu naplno vychutnávať prechádzky po novej cestičke. Má to však jeden háčik. Po oboch stranách chodníka ponechali robotníci kopy piesku, ktoré tak vytvorili ideálnu prekážkovú dráhu. Nedeľné korzovanie takto prináša priam komické situácie, keď starí i mladí, muži aj ženy poskakujú tu a tam. Len vďaka šťastiu nedošlo doteraz k vážnejšiemu úrazu v podobe zlomených údov či krkov. Škoda, že sa pri prekážkovom súťažení nevyberalo vstupné, nahromadila by sa pekná suma peňazí, ktorú mohli kompetentní použiť na dobročinnú akciu.
Z takejto zábavky si však neprosíme! Vyzývame radnicu, aby urýchlene odstránila uvedené neestetické a zdraviu ohrozujúce barikády.
(Z denníka Kassai Hirlap, júl 1918)
Nový most
Most vedúci do Széchenyiho sadu nie je vôbec hoden reprezentatívnej ulice, aká vedie zo železničnej stanice na ulicu Lajosa Kossutha.[1] Mestská rada preto navrhla, aby bol na mieste súčasného mosta vybudovaný nový železobetónový most a to v šírke celej ulice. Plány na realizáciu v hodnote 2 000 korún vypracuje stavebná kancelária profesora technickej univerzity, dr. Szilárda Zielinského. Súčasný železný most bude demontovaný a presunutý na miesto dreveného mosta na Ulici svätého Ladislava.[2]
(Z denníka Kassai Hirlap, október 1918)
[1] Ulica Lajosa Kossutha (maď. Kossuth Lajos utca) – dnes Mlynská ulica.
[2] Ulica sv. Ladislava (maď. Szent László utca) – dnes Kmeťova ulica.
Pýcha Košíc
Pýchou mesta Košíc je park pri nádraží. Tento nádherný sad, založený na mieste niekdajšej starokošickej „Lúky“, kde ešte pred dvadsiatimi rokmi boli veľké hŕby smetí, všade samá mláka a smrad, je nielen ozdobou nášho mesta, ale má aj svoju ohromnú cenu zo stanoviska zdravotného. Nie nadarmo ho menujú ľudia „pľúcami Košíc.“ Týmto sviežim ozónom a gaštanovým kvetom zaváňajúcim parkom dýchajú celé Košice od včasného jara až do pozdnej jesene. Len si povšimnite davov sviatočne vyobliekaných ľudí tak podvečer alebo v nedeľu dopoludnia. Po čo sem prišli medzi tieto stromy? Nadýchať sa sviežeho vzduchu, ktorý nekazia výpary z kuchýň a pivníc, neotravujú neľudsky cválajúce automobily. Isto aj vy ste už hľadali v tomto krásnom parku posedenie osvieženie po lopotnej práci v dielni alebo v kancelárií?
(Z denníka Slovenský východ, august 1921)
Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.
