Pred 90 rokmi, v lete 1935, sa Košice ocitli v centre pozornosti. Dňa 24. augusta, počas výkopových prác na novej budove finančného riaditeľstva na Hlavnej ulici č. 68, bol nájdený senzačný poklad. Dnes ho poznáme pod označením Košický zlatý poklad. Unikátna zbierka pozostáva z 2 920 zlatých mincí, troch zlatých medailí a zlatej renesančnej reťaze z obdobia 15.-17. storočia. Vďaka tomu, že sa našiel v neporušenej podobe, patrí k jedným z najväčších zlatých pokladov na svete.

Správa o tomto náleze sa v miestnej tlači objavila po prvý raz v nedeľu ráno, 25. augusta 1935. Dobové košické noviny podrobne informovali o okolnostiach objavu aj o tom, ako naň reagovalo mesto a jeho obyvatelia. Prinášali tiež rôzne teórie o pôvode pokladu. Tlač, najmä maďarská, venovala veľký priestor samotnému nálezcovi, Petrovi Stachovi. Náš výber článkov pochádza z dvoch hlavných mienkotvorných košických denníkov: Slovenského východu a Kassai Ujságu.

V Košiciach našli zakopaný státisícový poklad

Stáročia chodili ľudia vedľa zlata.  Náhodný nález 2796 mincí.  Zlatý poklad váži temer 12 kg.

Zlato, zlato, to je dnes heslom, ktorým žije celý svet, od chudákov nemajúcich čo jest, až k burziánom. Za zlatom sa ženie každý. Jedni ho chcú získať nepriamo, druhí ho hľadajú v starých hradoch, zrúcaninách a kopcoch. Ale dnes už ani na Veľký piatok sa neotvárajú dvere pokladov, a tak pátranie býva väčšinou márne. Spomeňme len námahy a úsilia, aké venoval známy Majster X—13[1] odkrytiu Rákócziových pokladov v Košiciach na Rašínovej ulici[2] a to márne. A v tom čase ľudia v Košiciach chodili okolo skutočného pokladu na Štefánikovej ulici.[3]

Tisíce a tisíce tu denne přešli po tejto hlavnej tepne, nad pokladom úradovali úradníci finančného riaditeľstva, ľudia hľadali peniaze všade inde, len nie priamo pod sebou. Šľapalo sa tu v pravom slova zmysle po zlate. Až náhodná rana krumpáčom, zasadená robotníkom, odkryla tento poklad. Stalo sa to v poludňajších hodinách v sobotu, krátko pred skončením práce. Robotník Stako,[4] ktorý pracoval na kopaní základov novostavby finančného riaditeľstva na Štefánikovej ulici, narazil na tvrdý predmet. Po niekoľkých ďalších ranách krumpáčom objavila sa medená truhlica nepredyšne uzavretá. Prekvapený robotník išiel hlásiť nález do stavebnej kancelárie. Na miesto nálezu sa skoro dostavili podnikateľ stavby inžinier Novák[5], starosta Maxoň[6] s námestníkom Janoudom,[7] policajný radca Jungwirt[8] a samozrejme aj mnoho obecenstva, ktoré rástlo každým okamihom, takže policajná stráž musela udržiavať poriadok až do večera. Po otvorení truhlice naskytol sa prítomným pohádkový obraz. Komisia zistila, že truhlica obsahuje 2796 kusov rôznych mincí z rokov 1400 až 1800, z nich mnohé po numizmatickej stránke veľmi vzácne, ďalej starobylú ručne spracovanú zlatú reťaz, vážiacu 59 dkg. Nájdený poklad váži dovedna 11 kg 23 dkg a jeho cena podľa predbežného odhadu činí niekoľko stotisíc korún. Pri cene, aká sa dnes platí za zlato (30.000 Kč za kilo), možno hodnotu zlata v poklade nájdeného odhadnúť na 360.000 Kč. Pretože však ide o starožitný nález, pozostávajúci zo vzácnych mincí a šperku, bude ideálna cena omnoho vyššia. Podľa mienky odborníkov asi 600.000 Kč. Vzácny nález bol úradne preskúmaný a zapečatený a uložený do pokladne Slovenskej banky v Košiciach.

O obsahu a pôvode pokladu bude možné podať bližšie správy až po preskúmaní odborníkmi. Poklad bol nájdený v krídle starého šľachtického paláca, v ktorom boli neskoršie umiestené finančné úrady. V tejto časti paláca bývala cisárovná Maria Terézia aj knieža František II. Rákóczi. Snáď tu poklad uschoval majiteľ paláca v dobách vojny a nepokojov, o ktoré na Košicku nebola núdza. Snáď poklad zakopal niektorý mocný pán, ktorý v tomto dome nocoval a nechcel poklad prevážať po nebezpečných a neistých cestách. O povestný poklad Rákócziho, ktorý voľakde knieža pred svojím útekom zakopal, asi ťažko ide, lebo hodnota predsa len neodpovedá povestiam, ktoré hovoria o niekoľkých miliónoch. Poklad bol zakopaný pod dlažbou pivnice 1 m 40 cm hlboko. Pod úrovňou ulice bol tento poklad 3 m hlboko.

Nález pokladu vyvolal v Košiciach veľké vzrušenie. Hovorilo sa o ňom vo všetkých verejných miestnostiach aj v rodinách. A zástupy zvedavcov stáli pred doskovou hradbou, zakrývajúcou novostavbu finančného riaditeľstva, dlho do noci, hoci už nebolo nič vidieť. Hovorí sa tiež o tom, čo bude s pokladom. Podľa starého zákona patrila polovica nájdeného pokladu majiteľovi pozemku, druhú polovica štátu. Predpokladalo sa, že poklad nájde obyčajne majiteľ pozemku alebo domu. Tu vlastne poklad našiel robotník. Iste dostane dobrú odmenu. Je možné, že poklad bude odovzdaný ako historický nález Východoslovenskému múzeu v Košiciach.

(Z košického denníka Slovenský východ, 27. augusta 1935)

[1] Majster X-13. Vlastným menom Ernest Hladky, narodený v roku 1899 v Malackách. Od roku 1926 hľadal s povolením mesta poklady I. Thökölyho a F. II. Rákócziho.
[2] Dnes Štefániková ulica.
[3] Dnes Hlavná ulica.
[4] Peter Stachow. Nálezca pokladu, pôvodom z Haliče (narodený v r. 1901), pracoval v stavebnej firme Aloisa Nováka.
[5] Alois Novák (1886-1961). Stavebný inžinier, staviteľ.
[6] Milan Maxoň (1890-1943). Bankový odborník, v rokoch 1933-1937 starosta mesta Košice.
[7] Václav Janoud (1888-1955). Architekt, v rokoch 1932-1937 prvý námestník starostu za Československú sociálno-demokratickú stranu.
[8] Dr. Augustín Jungwirth. Policajný úradník, od konca 20. rokov 20. storočia bol zástupcom riaditeľa Policajného riaditeľstva v Košiciach a v roku 1937 šéf prezídia polície.

Zlatá horúčka v našom meste

V našom meste panuje taká zlatá horúčka, že ani v zlatonosných oblastiach Južnej Ameriky to nemôže byť inak. Odkedy sme informovali o náleze zlata pri výstavbe paláca finančnej správy, mesto sa razom premenilo na bzučiaci úľ. Kúzlo nájdeného pokladu, zlata, uchvátilo ľudí: zlato… zlato… to je dnes hlavná téma. Ak sa dvaja ľudia stretnú na ulici, hneď sa rozprávajú o poklade z finančného riaditeľstva. Hádajú, komu mohol patriť a kto ho zakopal. Všeobecne prevláda názor, že ide o poklad kniežaťa Františka II. Rákócziho, ktorý ho mohol ukryť predtým, ako utiekol. Tento názor vychádza z presvedčenia, že v starej budove finančnej správy kedysi žil. Dnes, keď má každý nedostatok peňazí, a najmä zlata, je táto zlatá horúčka úplne pochopiteľná. Od chatrčí chudobných až po paláce najbohatších, všade je rovnaká téma: zlato… zlato…

Majster X, milovník Rákócziho pokladov sa ozýva

Len čo vyšiel článok v novinách Kassai Ujság, hneď sa v našej redakcii objavil jeden z dôverníkov Majstra X-13, alias Ernesta Hladkého, známeho hľadača pokladov. „Ja vám hovorím páni, že ste sa dopustili zločinu, keď ste Majstra X zatvorili,“ povedal. „Majster sa riadil božským vnuknutím a poklady by našiel. Často mi hovoril, že v meste a jeho okolí sú tri rovnaké skrinky zakopané s Rákócziho pokladmi. Jedna schránka je pod Katovou baštou, kde sme už dvakrát po sebe kopali, druhá je v Rákócziho dome v Prešove. Toto bola tá tretia skrinka, o ktorej ani Majster nevedel, kde sa nachádza.“

Tento jednoduchý robotník to hovoril s takým presvedčením, že sme sa ho ani nepokúšali presviedčať. Dokonca vyhlásil, že nebude mať pokoj, kým so svojím majstrom nenájde zvyšok Rákócziho pokladu. Situácia je však taká, že Majster Hladký, hľadač pokladov a priateľ primadon, ktorý v čase tragikomicky ukončených vykopávok pod Katovou baštou každý večer sedával v prvom rade košického divadla a bez seba tlieskal krásnej primadone Hannah Hilde, si momentálne odpykáva trest na Pankráci za svoje podvody. Je možné, že po prepustení, inšpirovaný nálezom z finančného riaditeľstva, sa opäť pustí do hľadania zlata, pretože „udalosti mu dali za pravdu.“

Isté je, že zlato láka každého, každý ho naháňa. Niektorí ho chcú získať prácou, iní fantastickejšími spôsobmi. Hľadajú ho pod starými ruinami a na mystických opustených miestach. Šťastný nálezca, ktorému teraz toľkí závidia, je 34-ročný robotník menom Peter Stacho. Stojí tam teraz so svojimi kolegami. Oblečenie má rovnako zničené ako ostatní, tvár – napriek mladému veku – má brázdenú starosťami, vlasy má spotené a strapaté. Zatiaľ s ním nemôžeme hovoriť, lebo mu neskončila pracovná doba. Za pár korún denne ryje a kope zem, hoci je už bohatý človek, ktorý čoskoro nebude musieť zarábať na chlieb takouto ťažkou prácou.

Mesto nedostane nič…

Na polícii sme nahliadli do zákonníka. Čo sa v ňom píše? „Ak hodnota nálezu presiahne 300 korún, 1/3 patrí nálezcovi, 1/3 majiteľovi pozemku a 1/3 putuje do štátnej pokladnice. Ak je nález umeleckým dielom, podľa vládneho nariadenia č. 14/136 z roku 1872 ho môže štát odkúpiť. V takom prípade jeho hodnotu ocenia odborníci a každému z podielnikov sa vyplatí tretina z tejto sumy.“

Majiteľom pozemku je štát, takže dve tretiny patria štátu. Zdá sa, že okolo tretiny, ktorá patrí nálezcovi, sa ešte strhne búrka. Už sa prihlásili viacerí, ktorí si nárokujú tento nález. Prvým je stavebný inžinier Alois Novák, dodávateľ stavby, ktorý sa síce nevyjadruje, no z jeho poznámok vyplýva, že si nárokuje jednu tretinu nálezu pre seba. Zdôvodňuje to tým, že šťastný nálezca je jeho zamestnancom, ktorý by bez jeho podniku a pokynov poklad nikdy nenašiel. Samozrejme, dodáva, že robotníka bohato odmení. Inžinier Novák nie je veľmi zhovorčivý. Stručne hovorí len toľko: „Nech rozhodnú odborníci, oni vedia, komu patria peniaze…“

Medzitým odbíja poludnie. Utíchne búchanie a práca. Spod konštrukcie budovy sa jeden za druhým vynárajú robotníci, špinaví od prachu. Medzi nimi je aj Peter Stacho. A je v centre pozornosti. Všetci jeho kolegovia sa naňho pozerajú. Jeden z nich naňho veselo zakričí: „No, Peter, ktorý palác si kúpiš?“ Druhý dodá: „A keď budeš hore, budeš sa s nami ešte baviť?“ Tvár Petra Stacha žiari od radosti: „Budem sa baviť, prečo by som na vás, milí kamaráti, zabudol? Otočí sa k nám a vysvetľuje: „Len čo dostanem peniaze, uvidíte, páni, nebudem skúpy. Nikto sa nebude môcť na mňa sťažovať. A už vôbec nie moji kolegovia…“

Potom nám povie, ako našiel poklad: „Dostal som pokyn kopať ešte niekoľko centimetrov, aby sme dosiahli predpísanú hĺbku 115 centimetrov a mohli začať s betonážou. Kopal som. Zrazu rýľ tvrdo udrel a vyhrabal som zeleno-sivú škatuľu v tvare misy. Sila úderu škatuľu otvorila a ja som takmer odpadol. Vo vnútri sa trblietalo zlato. Srdce mi zvieral zvláštny pocit. Stál som tam, akoby som skamenel. Potom som sa spamätal. Zavolal som si kolegu, ktorý stál o pár krokov ďalej, a spoločne sme odniesli peniaze do stavebnej kancelárie.“ Jeho kolega, robotník menom Michal Haluška, stojí vedľa neho. Stacho naňho veselo zakričí: „Nebuď smutný, milý priateľu, nič sa nestane, ak dostanem peniaze, myslím aj na teba…“

34-ročný robotník má štyri deti: dvoch chlapcov a dve dievčatá. Najstaršie má sedem rokov, najmladšie dva mesiace. Žijú v skromnej prenajatej izbe. „Dúfam, že moje deti už nebudú musieť kopať zem,“ hovorí Peter Stacho. „Kúpim si kúsok zeme a budem hospodáriť. Zaslúžim si trochu lepšieho života, doteraz som si „užil“ len tú horkú stranu…“

Peter Stacho sa stane bohatým mužom

Zdá sa, že Stacho už cíti tisícky v dlani. A podľa všetkého oprávnene. Už sa totiž prihlásilo aj bratislavské ústredné finančné riaditeľstvo. Aj tam sa zastávajú názoru, že tretina nájdeného pokladu patrí tomu, kto ho našiel. A to je nepochybne Peter Stacho. Rovnakého názoru sú aj právnici. Stachovi sa už dvaja advokáti ponúkli, že sa postarajú o právnu stránku veci.

Nájdený zlatý poklad momentálne odpočíva v trezore Slovenskej banky. Niektorí odborníci nevylučujú, že ide o poklad Františka II. Rákócziho, ktorý ho dal ukryť v pivnici svojho bývalého bydliska počas úteku. Hovorí sa, že zlatá reťaz, ktorá váži 590 gramov a je dlhá takmer dva metre, a ktorej každé očko je skutočným majstrovským dielom, patrila v starých časoch len kniežatám. V každom prípade bude ťažké dokázať, komu poklad patril. Zatiaľ to ani veľmi nepreverujú. V schránke v tvare misy, ktorú časom pokryl zelený povlak, ležali jedna na druhej zlaté mince. Väčšina z nich je z čias uhorského kráľa Ladislava V. a českého kráľa Juraja z Poděbrad, no sú medzi nimi aj rímske, a dokonca vraj aj americké zlaté mince. Veko schránky je ozdobené bodkovaným ornamentom. Je zaujímavé, že nález neobsahuje žiadne údaje, z ktorých by sa dalo usudzovať na jeho pôvod. Schránka je 27 cm dlhá a 15 cm vysoká, a váha nájdeného zlata je presne 11 kg a 230 gramov.

Stavenisko finančného paláca navštevujú tisícky zvedavcov. Zlato má väčšiu príťažlivosť ako magnet. Niektorí tam stoja od skorého rána a nestrácajú trpezlivosť. Vysvetľujú novým prichádzajúcim, kde sa peniaze našli a ktorý robotník ich našiel. Takto to ide od rána do večera. Štamgasti v kaviarňach spomínajú na fantastické príbehy: Vraj pod mnohými starými domami ležia podobné poklady. Veď toto mesto bolo odjakživa späté s históriou a v ňom často nachádzali útočisko za silnými hradbami starého hradu vojvodovia a kniežatá utekajúci pred nepriateľom. Boh chráň, aby sa mnohí nenechali strhnúť hľadaním pokladov! Pretože, ak bude zlatá horúčka zúriť aj naďalej tak nebezpečne ako teraz, môže sa stať, že hľadači pokladov rozrýpu pivnice tak, že sa zrúti celé mesto.

(Z košického denníka Kassai Ujság, 27. augusta 1935)

Košický poklad na ceste do Bratislavy

Rozruch, spôsobený nálezom pokladu v novostavbe finančného riaditeľstva, dosiaľ neutíchol. Ešte vždy sa hovorí o tom, kto dostane odmenu, ako bude poklad rozdelený a čo sa s ním stane. Netreba podotýkať, že pracuje tu mnoho aj fantázia, a tvrdia sa aj veci, ktoré neodpovedajú pravde. Je isté, že v tejto veci bude rozhodnuté presne podľa zákona s prihliadnutím k všetkým okolnostiam. V stredu dopoludnia bol poklad odoslaný finančným riaditeľstvom v Košiciach generálnej finančnej pokladnici v Bratislave. Za prítomnosti členov stavebnej správy, staviteľa a polície bolo konštatované, že pečate sú neporušené, poklad bol znova spočítaný a uložený do medenej bedničky so železnými prútmi a pečaťami. Bude odoslaný poštou ako cenná zásielka v hodnote 1 milióna Kč.

(Z košického denníka Slovenský východ, 29. augusta 1935)

Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.

Digitálne kópie fotografií pochádzajú z pozostalosti Petra Balázsa.