Oliver Rácz 21.1.1918 Košice – 4.7.1997 Bratislava
Pedagóg a spisovateľ Oliver Rácz sa narodil v Košiciach 21. januára 1918 v rodine učiteľa. Domáce intelektuálne prostredie malo značný vplyv na jeho budúci vzťah k literatúre a kultúre vôbec. Strednú školu ukončil vo svojom rodnom meste maturitou na maďarskom reálnom gymnáziu (1936). Nepatril síce k študentom s najlepším prospechom, ale už počas štúdií sa aktívne zapájal do činnosti literárneho vzdelávacieho krúžku. Ba čo viac, dva roky pred maturitou mu vyšli jeho básnické prvotiny na stránkach košických novín Kassai Ujság. Počas vojnových rokov pokračoval v štúdiách na viacerých vysokých školách (Bratislava, Szeged, Debrecen) a získal diplom stredoškolského profesora francúzštiny a dejepisu.
Učiť začal v roku 1938, ale o pár rokov ho prepustili a žil z príležitostných prác. Krátku dobu učil aj na cirkevnej strednej škole v Abaújszántó. Po vstupe Maďarska do vojny bol povolaný do maďarskej armády, no ako nespoľahlivý živel ho zaradili do košickej kancelárie pracovného útvaru, kde sa mu za pomoci získaných falošných dokladov podarilo zachrániť mnoho Židov pred istou smrťou. Neskôr bol premiestnený do trestného oddielu v meste Szombathely. Odtiaľ sa mu za pomoci partizánov podarilo utiecť a v posledných týždňoch vojny sa skrýval v krypte dominikánskeho kostola v Košiciach.
Medzi rokmi 1948 a 1953 bol úradníkom a zamestnancom košickej tehelne. Po opätovnom otvorení maďarských škôl v Československu niekoľko rokov učil na maďarskej priemyslovke. Neskôr sa stal učiteľom, resp. riaditeľom základnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským v Košiciach (do roku 1969). Jeho vynikajúca pedagogická erudovanosť sa pretavila v jeho funkcií námestníka ministra školstva Slovenskej socialistickej republiky (1969-1973). Oliver Rácz sa začal aktívne zapájať aj do politické života. Bol poslancom národného zhromaždenia, podpredsedom Snemovne národov, podpredsedom školského a kultúrneho výboru a členom predsedníctva Federálneho zhromaždenia.
Spisovateľskú kariéru začal písaním poézie ešte v medzivojnovom období, no vypuknutie druhej svetovej vojny, niekoľkoročná vojenská služba i protimaďarské represie po roku 1945 spôsobili, že sa k pravidelnému publikovaniu dostal až po roku 1948. Vo svojej prvej knihe pod názvom Öcsi csacsi kalandjai (1950) oslovil deti poetickými rozprávkami. Na deti a mládež nezabudol ani v nasledujúcom období. Z jeho pera vyšlo viacero rozprávok, vrátane najúspešnejšieho maďarského románu pre mládež na Slovensku Puffancs, Göndör és a többiek (1961). K žánrom, ktoré najlepšie odzrkadľovali jeho tvorivý talent patrili práve romány a poviedky. V týchto žánroch sa rozvíjal najviac jeho spisovateľský kumšt, jeho čitateľský štýl, schopnosť stvárňovať charaktery postáv, jazykový humor a ironický nadhľad k príťažlivosti ku groteske. Dôležitú tému v jeho dielach reprezentovalo jeho rodisko – mesto Košice. Pozitívne kritické ohlasy prinieslo vydanie jeho prvého románu Megtudtam, hogy élsz [Dozvedela som sa, že žiješ] (1963). Rozsahovo veľké dielo vychádza najmä z priamych skúseností autora, ktoré odrážajú osudy Maďarov v Československu a vojnové udalosti.
Oliver Rácz popri tvorbe lyrických zbierok, noviel, poviedok, románov a rozprávok, z ktorých mnohé boli preložené aj do slovenčiny, sa venoval tiež odbornej literatúre. V spoluautorstve písal učebnice literatúry pre žiakov základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským, ba v roku 1966 vydal sprievodcu Košicami pod názvom Kassai románc. Z jeho pestrej literárnej tvorby nechýbali ani preklady slovenských a českých autorov. Sám prekladal anglické, francúzske a nemecké diela.
Mimo pedagogickej, politickej a spisovateľskej činnosti bol Oliver Rácz činorodý aj v kultúrnom živote maďarskej menšiny povojnového Československa. Už v samom zárodku aktívne spolupracoval s novými maďarskými menšinovými periodikami ako boli Új Szó, A Hét, Fáklya a mnohé ďalšie, v ktorých zaujal najmä svojimi kritickými článkami a kultúrnou publicistikou. Od roku 1974 do odchodu na dôchodok (1978) pracoval ako námestník ministra kultúry SSR. Krátky čas pôsobil ako podpredseda Ústredného výboru Csemadoku a do roku 1981 aj ako predseda maďarskej sekcie Slovenského zväzu spisovateľov.
Všestranná činnosť Olivera Rácza bola ocenená mnohými domácimi i zahraničnými oceneniami, napr.: Madách Imre-díj (Cena Imricha Madácha 1968, 1976, 1982, 1988), Zaslúžilý umelec (1980), Cena slovenských spisovateľov (1982). V roku 1998 košický primátor Rudolf Schuster udelil Oliverovi Ráczovi „im memoriam“ cenu mesta Košice ako uznanie za jeho celoživotnú literárnu a pedagogickú činnosť. V roku 2004 bola na jeho pamiatku odhalená na budove základnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským pamätná tabuľa s bustou.
Oliver Rácz zomrel 4. júla 1997 v Bratislave vo veku 79 rokov.
Posledné miesto odpočinku Olivera Rácza sa nachádza na košickom Verejnom cintoríne na parcele č. VII.
Literatúru z fondu regionálneho oddelenia VKJB k osobnosti Olivera Rácza nájdete v knižničnom KATALÓGU.
