Od tragického konca najväčšej lode svojej doby, ktorý si vyžiadal vyše 1 500 ľudských životov, uplynulo už 108 rokov. Luxusný zaoceánsky parník spoločnosti White Star Line stroskotal počas svojej prvej plavby v noci zo 14. na 15. apríla roku 1912. Najväčšia námorná katastrofa sa vďaka bezdrôtovému telegrafnému spojeniu ocitla rýchlosťou blesku na všetkých novinových titulkoch. Výnimkou nebola ani košická tlač, ktorá podobne ako väčšina denníkov z hlavného mesta krajiny Budapešti, informovala svojich čitateľov prvýkrát v stredu 17. apríla, teda len dva dni po tragédii. Typické pre túto dobu je, že správy košických denníkov, ktoré sa opierali zväčša o informácie z iných spravodajských agentúr, obsahovali veľa nepresností, protichodných informácií i nepodložených špekulácií.
Zrážka s ľadovcom
Správa z New Yorku: Bezdrôtový telegraf parníka Virginian[1] spoločnosti Allan Line hlási, že loď Titania[2] sa zrazila s ľadovcom a súrne prosí o pomoc. Virginian sa okamžite vydala na pomoc parníku Titania. Z inej telegrafnej správy vieme, že na pomoc sa okrem lode Virginian vyplavila aj loď Olimpia,[3] ktorá okamžite odpovedala na volania S.O.S.
Existuje však reálna obava z toho, že oba parníky dorazia na miesto nešťastia neskoro, keďže Titania sa po zrážke s ľadovcom začala potápať. Z pasažierov boli ženy umiestnené do záchranných člnov.
(Z denníka Felsőmagyarország, 17. apríla 1912)
[1] RMS Virginian – zaoceánsky parník spoločnosti Allan Line, v službe od roku 1905.
[2] Titania – Titanic
[3] RMS Olympic – sesterská loď Titanicu spoločnosti White Star Line dokončená v máji 1911.
Gigantický parník potopený
Podľa správy z New Yorku, Titanic – najväčší zaoceánsky parník sveta, sa zrazil s ľadovcom a potopil sa. 1350 pasažierov našlo svoju smrť vo vodách Atlantiku, medzi nimi aj známy miliardár Astor.[1] Celková hodnota lode bola 60 miliónov dolárov.
(Z denníka Abauj-Kassai Közlöny, 17. apríla 1912)
Najväčší osobný parník sveta – Titanic sa zrazil s ľadovcom a potopil sa. 1350 cestujúcich sa utopilo v mori, medzi nimi Astor, známy miliardár. Loď stála 70 miliónov dolárov.
(Z denníka Kassai Ujság, 17. apríla 1912)
[1] John Jacob Astor IV. (1864 – 1912) – americký obchodník, vynálezca, miliardár, najbohatší cestujúci na palube Titanicu.
Najväčšia námorná tragédia
Viac ako 1500 ľudí zahynulo pri hroznej katastrofe neďaleko brehov Newfoundlandu, keď sa pri svojej prvej plavbe porúčala sa na dno oceánu najväčšia a rozprávkovo zariadená loď sveta – Titanic. Ťažké je na to čo i len pomyslieť! Svoj hrob v hlbinách oceánu našlo neuveriteľných 1500 ľudských duší! To je ako jedno celé mestečko!
Medzi obeťami bolo mnoho význačných osobností spoločenského, hospodárskeho i kultúrneho života. Z celkového počtu 2200 cestujúcich sa zachránilo len 675 osôb, ktorých vyzdvihli lode ponáhľajúce sa na pomoc potápajúcemu sa Titanicu. Medzi zachránenými pasažiermi boli len ženy a deti, muži zahynuli všetci.
Plávajúci ľadovec – táto neživá príšera – bolo omnoho väčšia, ako ľudskou genialitou vytvorený technický kolos, dokonale vybavený a dlhý sťa jedna celá ulica. Akú ukrutnú, akú ničivú silu má jediný, náhodne odlomený ľadovec!
Lode, ktoré zachytili volanie o pomoc, sa darmo ponáhľali na miesto nešťastia, už bolo neskoro. K osudnej zrážke došlo v nedeľu o desiatej hodine. O polnoci prišla posledná správa: Potápame sa ! A keď nadránom dorazila na miesto katastrofy loď Carthagia[1], nenašla už nič, iba plávajúce trosky Titanicu. Trup lode bol na dne oceánu. Na hladine plávali záchranné člny so 675 zúfalými ženami a deťmi, smútiacimi nad tými, ktorí našli svoju ukrutnú smrť vo vlnách.
Je to najväčšia katastrofa v doterajších dejinách námorných plavieb. Nie len preto, že sa pominulo vyše 1500 ľudských životov a množstvo rozprávkových cenností, ale aj kvôli tomu, že týmto nešťastím sa potvrdilo, že akýkoľvek ľudský výtvor sa nikdy nedokáže vyrovnať sile našej prírody.
Jedinou drobulinkou útechou v tejto nesmiernej svetovej pohrome pre nás zostáva skutočnosť, že medzi cestujúcimi – aspoň podľa doterajších správ – nebol žiadny Maďar. Pri iných, podobných amerických katastrofách sa to bohužiaľ nestáva.
(Z denníka Felsőmagyarország, 18. apríla 1912)
[1] Carthagia – skomolený názov lode Carpathia.
Túžba po rekorde
Vyšetrovania odhalili, že za nesmiernou tragédiou Titanicu, bola túžba za rekordom. Generálny riaditeľ spoločnosti totiž sľúbil kapitánovi lode odmenu 10 tisíc dolárov, ak sa mu podarí prekonať dovtedajší časový rekord plavby z Európy do USA. A práve táto rozprávková suma motivovala kapitána k vysokej rýchlosti parníka, pričom sa neprihliadlo na viacero bezpečnostných opatrení.
Celé Anglicko smúti, na všetkých lodiach sú vlajky stiahnuté na pol žrde.
S určitosťou už môžeme povedať, že sa zachránilo 868 pasažierov, z toho 79 mužov.[1]
(Z denníka Felsőmagyarország, 18. apríla 1912)
[1] Podľa súčasných zdrojov sa zachránilo 710 osôb, z toho 338 mužov.
Cestujúci z Titanicu sú už v New Yorku
Včera dorazila do prístavu v New Yorku loď Carpathia so zachránenými cestujúcimi z potopeného Titanicu. Prístav bol preto uzavretý. Podľa predbežných správ spáchal kapitán a hlavný inžinier lode samovraždu. Zachránené osoby po jednom prepravili na breh.
(Z denníka Kassai Ujság, 20. apríla 1912)
Kapitán Schmidt
Jeden zo zachránených námorníkov Titanicu hlási, že kapitán Schmidt[1] zostal na lodi do poslednej možnej chvíle. Keď sa veliteľský mostík ocitol pod vodou, vzal do náručia jedno malé dieťa, s ktorým skočil do mora a priplával až k jednému záchrannému člnu, čím dieťaťu zachránil život.
(Z denníka Felsőmagyarország, 23. apríla 1912)
[1] Schmidt – skomolené meno kapitána lode Edwarda Johna Smitha (1850-1912).
Opití námorníci
Podľa očitého svedectva istého Kleina pôvodom z Uhorska, ktorý sa ocitol medzi zachránenými pasažiermi, boli všetci námorníci Titanicu, aj tí službu konajúci, pod vplyvom alkoholu. Znamená to teda, že aj alkohol zohral svoju úlohu pri katastrofe.
V New Yorku sa už medzičasom vyzbieralo milión dolárov pre zachránených cestujúcich, pričom komora nechá odhlasovať ďalších 20 miliónov.
(Z denníka Felsőmagyarország, 24. apríla 1912)
Odmena pre Carpathiu
Kongres Spojených štátov amerických udelí pre kapitána a námorníkov lode Carpathia zlatú medailu za zásluhy pri záchrane stroskotancov Titanicu.
(Z denníka Kassai Ujság, 24. apríla 1912)
Dráma na mori
Práve pred 24 rokmi v noci z 15. na 16. apríla 1912[1] sa odohrala strašlivá námorná katastrofa. Obrovský anglický parník Titanic narazil pri Cape Race na veľký ľadovec a potopil sa s 1 600 cestujúcimi. Len 705 pasažierov bolo zachránených.
Jasná a studená aprílová noc. Sedem poschodí osvetlených okien obrovského kolosu žiari v tmavej noci. Obor rozráža vlny 45 km rýchlosťou.
Riaditeľ spoločnosti White Star Line, Mr. Ismay,[2] ktorý je na palube, nabáda ešte k väčšej rýchlosti. Ide mu o rýchlostný rekord. Je 11. hodina nočná. Mr. Ismay sedí práve s kapitánom lode, zatiaľ čo cestujúci prvej a druhej triedy sa bavili a tancovali v nádherne zariadených herniach a salónoch. Lodná kapela hrá veselé kúsky, celá loď tancuje, smeje sa. Posledný tanec pred smrťou. Nemajetní v podpalubí už spia.
Na mostíku veliteľa stojí prvý dôstojník. Odrazu pocítil nepríjemný chlad. Muž v strážnom koši hlási: „Ľadovec – pozor!” A netrvalo ani niekoľko minút, a nešťastie je hotové. Bočná stena parníku, škrábnutá pod čiarou ponoru jedným z výbežkov ľadovca, je roztrhnutá. Ľadová voda vniká do spacích kabín mužstva, vzniká neopísateľná panika. Cestujúci po obrovskom náraze zbadali, že sa stalo nejaké nešťastie.
Trma-vrma na palube. Jedni sa ponáhľajú v šialenom chvate z kabín, druhí hľadajú útočište v kabínach. Prvý dôstojník dáva povel ešte k väčšej rýchlosti. Všetky čerpadlá zapäté… ale nestačia. Viac vody pribúda, potopa rastie.
Prvý dôstojník dáva povel: „Zastaviť stroje!” volá kapitána, a končí revolverom trápnu situáciu a zodpovednosť. Kapitán vidí obrovský rozsah nešťastia z veliteľského mostíka. Kapela musí hrať ďalej veselé kúsky, nesmie vzniknúť panika – to je jediná myšlienka kapitána. Ale všetko márne.
Voda zaplavuje spodok, loď sa potápa. Ženy sa lúčia so svojimi mužmi, deti nemožno odtrhnúť od otcov, ktorí majú vyčkať, až zostane miesto v záchrannom člne. Nastáva zápas o miesta v záchranných člnoch, boj o záchranné pásy. Ozvali sa prvé výstrely revolverov – to dôstojníci robia poriadok s tými, ktorí nechceli dobrovoľne poslúchať a podrobiť sa rozkazu.
Jeden z prvých, ktorý sa zachránil, bol riaditeľ Mr. Ismay, pôvodca myšlienky prekonať rekord, hlavný vinník katastrofy. Záchranné člny nestačia pobrať cestujúcich. Loď sa ešte raz zakývala a klesá do vody.
Obrovský vír strhuje i záchranné člny.
Z 2300 osôb sa zachraňuje len 705. 1595 je strhnutých kolosom do hlbín mora, vyše 3000 m hlbokého. Až k ránu zachraňuje parník Carpathia plaviacich trosečníkov.
(Z denníka Slovenský východ, apríl 1936)
[1] K nešťastiu Titanicu došlo v noci zo 14. na 15. apríla 1912.
[2] Joseph Bruce Ismay (1862-1937) – obchodník, riaditeľ spoločnosti White Star Line.
Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.
