Smrť desí. Pre väčšinu z nás je tabu. Myslieť na pozemský koniec môže byť veľmi deprimujúce. Rozpravy o smrti sú skoro vždy nepríjemné. Ak sa ju aj pokúsime nejako významovo vyhodnotiť, záverečný rezultát ostáva rovnaký: Smrti sa žiaden živý tvor nevyhne. Dá sa však s týmto holým faktom vôbec vysporiadať? Pokúsila sa o to francúzska autorka Simone de Beauvoir v roku 1964 svojou novelou. V tom čase už známa spisovateľka (životná partnerka Jean Paula Sartreho) detailne opisuje udalosti spojené s úmrtím svojej matky. Nešťastný pád v kúpeľni, nezhoda diagnóz u vyšetrujúcich lekárov, preferovanie milosrdnej lži či rôzne nemocničné praktiky tvoria iba nevyhnutný dejový rámec. Vnímavému čitateľovi sa postupne odkrývajú aj ďalšie myšlienkové roviny vytvárajúce tak nový konfrontačný i výpovedný priestor.
Ako sa vyrovná dcéra s nie práve ideálnym vzťahom k mame? Simone sa najprv v úlohe tej, ktorej bolo ublížené, necháva strhnúť vírom vášnivej obžaloby. Kladie na pomyselné misky váh ateistický svetonázor, pre ktorý sa rozhodla v dospelosti, proti kresťanskému postoju svojej matky. Jej úmyslom je možno vztýčenie ďalšieho piedestálu, na ktorom by sa opäť zaskveli jej vlastné životné postoje. Zachová si však aj schopnosť citlivej reakcie na všetky prichádzajúce vnemy, čoraz ochotnejšie pracuje so spätnou väzbou, a tak nakoniec paradoxne vybuduje kruh (vydláždený jej literárnym majstrovstvom), v ktorom sa cez smútok, zúfalstvo, súcit, pochopenie, výčitky svedomia a potrebu odpustenia ocitá opäť na začiatku. Vzájomný súzvuk v utrpení už stačil medzičasom mnohé ostré hrany obrúsiť, zmäkčil spupnosť i neústupnosť, ba nechal opätovne vyrásť aj niekoľkým krehučkým výhonkom vzájomného porozumenia a lásky.
Uzná Simone, že sa v konečnom dôsledku mýlila? Dokáže túžba po živote ešte chvíľu vzdorovať smrti? A dovolí krátkosť času nájsť opätovne k sebe cestu?
Knihu odporúča: Ján Vojtek
