Dejiny profesionálneho divadla v Košiciach siahajú do 18. storočia. Spočiatku tu pôsobili nemecké a maďarské divadelné spoločnosti. Po vzniku ČSR začali v meste hrať aj prví českí a slovenskí herci. Práve v Košiciach zahájilo svoju činnosť pred 100 rokmi Slovenské národné divadlo uvedením hry Hana od Martina Rázusa 29. augusta 1920.

Neznesiteľné pomery vládnu v divadle

Divadelný plagát jasne hlása: „predstavenie začína o pol ôsmej večer“. Riaditeľstvo divadla stanovený čas vždy dodrží. Nie tak návštevníci, ktorí pravidelne meškajú 5-10 minút a svojím neskorým príchodom spôsobujú taký nepríjemný hluk, že prítomné obecenstvo nepočuje z predstavenia ani slovo. Takto to bolo aj včera, kedy ešte aj na konci prvého dejstva oneskorenci šušťali a chodili sem a tam. A aby toho nebolo málo, tá prekliata tvrdá drevená podlaha praskala pod nohami ľudí, ako keby na nej tancovali celé davy. Prosíme vážené košické obecenstvo, aby na divadelné predstavenia chodilo vždy načas.

(Pannonia, 29.7.1898)

Tajomný zlodej v divadle

Už dlhší čas si všímal správca divadla, že z veľkolepej budovy akosi miznú veci a divadelné rekvizity. Snažil sa záhadu vysnoriť, no všetky jeho pokusy skončili neúspechom. Riaditeľstvo divadla, vidiac zbytočne premrhaný čas i snahu, sa obrátilo na políciu. Detektívom sa za krátky čas podarilo tajomného zlodeja vypátrať a stotožniť s osobou hasiča Juraja Jencsika. Toho videli viackrát v divadle na miestach, na ktorých sa podľa predpisov nemal vôbec zdržiavať. Nariadená domová prehliadka potvrdila všetky podozrenia. V byte Jencsika sa našlo mnoho kostýmov a divadelných doplnkov. Je zaujímavé, že akonáhle sa celá vec prevalila, podozrivú osobu úplne pohltila zem. Jencsik po sebe zanechal len list, v ktorom píše, že nekradol, a že si pustí guľku do hlavy. Po „nezvestnom“ zlodejovi teraz pátra polícia.

(Abauj-Kassai Közlöny, 28.8.1903)

Požiar v divadle

Priamo počas pondelňajšieho predstavenia opery Rigoletto sa v depe divadla rozhorelo prichystané kurivo. Dusivý oblak dymu zanedlho pohltil celé javisko i hľadisko. Časť publika sa ihneď začala hrnúť k východu. Vznik paniky rýchlo zmarilo hlásenie Gyulu Justha o skutočnej situácií, po ktorej sa návštevníci upokojili a pokračovali v sledovaní divadelného vystúpenia. Službukonajúci hasiči bleskurýchle udusili vzniknutý požiar.

(Kassai Napló, 18.2.1920)

Fajčiari a košické divadlo

Dobre vieme, že taká veľká a krásna budova – inkluzíve s tou dvanásť a pol pannou, čo na streche prevádza krkolomnú atrakciu, je drahá vec. Keby zhorela, bola by to pre naše slávne mesto obrovská škoda. Aby sa také niečo nemohlo stať, je v budove divadla zakázané fajčiť.

Dobre. Veď ako by to konečne vyzeralo, keby návštevníci divadla v prestávkach čmudili po chodbách, vo foyeroch? Za nejaký čas by tá krásna budova z vnútra vyzerala ako udiareň a mohla by potom slúžiť nie Tálii, ale košickým údenárom…

Lenže: fajčiar je fajčiar. Ten dve-tri hodiny bez cigarety nebude. A konečne – taká dobrá opereta, vyvolá v človeku akési dobré stavy a v týchto si rád zapáli cigaretku aj taký sviatočný fajčiar alebo fajčiarka. Nuž a kto chce v prestávkach fajčiť, ten musí pekne krásne von. V lete je to príjemné. Človek sa aspoň nadýcha dobrého vzduchu a pokochá sa pohľadom na čudesné svetelné hýrenie neónových trubíc na obchodoch.

Ale v zime! V divadle teplo, vonku zima. Zvlášť keď od toho ťahanovského tunela tak fúka… Vyjsť von z divadla a tam si bez zimníka alebo bez bundy postáť dve- tri minúty, to je hazardovanie so zdravím a životom!

A od toho by veru slávni mestskí „tatíci” mohli návštevníkov divadla uchrániť. Treba vykázať foyer pred pokladňou alebo na poschodí pre fajčiarov a tam im dovoliť fajčiť. Veď tam niet nič takého, čo by bolo ľahko zápalné. A koniec koncov v divadle sa vždy nájde nejaký hasič alebo strážnik, ktorý by mohol kontrolovať fajčiarov, či si cigarety pred odchodom do hľadiska riadne zahasili.

(Novosti, 17.11.1937)

Košické národné divadlo

Dnes ešte „Kassai Nemzeti Szin­ház“, ale rád by som o päť – šesť rokov oči prižmúril a potom znovu pozrel na veľkolepú se­vernú frontu košického divadla, že aké písmená sa budú zlatom skvieť nad elegantným portálom. Snáď „Slovenské Národné Di­vadlo“, snáď „Slovenská opera“, rozhodne však nie viac „Kassai Nemzeti Szinház“. Áno táto nie­čo primassívna, impozantná bu­dova so svojou opanujúcou po­lohou má veľký úkol: má sa stať opravdovým chrámom slovenského divadelného umenia a práve našou úlohou je, aby sa tento náš sen čim skôr uskutoč­nil.

(Slovenský východ, 9.1.1919)

Slovenské národné divadlo

SND zaháji svoju činnosť v Košiciach v nedeľu dňa 29. augusta. Na tento deň je projektovaná veľká divadelná národná slávnosť za spolupráce všetkých československých spolkov v Košiciach a československého vojska. Slávnosť, pri ktorej má byť usporiadané divadlo v prírode a sprievod alegorických vozov, bude reprezentačnou slávnosťou slovenského východu. Pozvané budú všetky význačné čsl. osoby. Funkcionárov všetkých miestnych čsl. spolkov dovoľuje si SND pozvať k súčinnosti a pozýva týchto na schôdzku vo štvrtok o 7 hodine večer do záhrady Československého domu. Je potrebné, aby na usporiadaní tejto slávnosti sa zúčastnili všetky tunajšie čsl. spolky a čsl. vojsko. Čistý výťažok z tejto slávnosti prípadne základine pre Slovenské Národné divadlo.

(Slovenský východ, 19.8.1920)

K otvoreniu Slovenského národného divadla v Košiciach

Slováci sú šťastnejší neži sme boli my Česi na začiatku nášho národného prebudenia. Majú všetko, čo nám bolo tak ťažko si vybojovať. Krásne školy i účelné divadelné budovy. Od najprimitívnejších počiatkov muselo sa naše divadlo prebíjať, bolo len trpené pri popoludňajších nedeľňajších predstaveniach a bolo potlačované vládou, ktorá videla v rozmachu českého divadla prebudenie národa. České divadlo za najťažších dôb splnilo národu to, čo od neho očakával.

História sa vracia. Dnes sa otvára Slovenské Národné divadlo. Je vystrojené už na začiatku všetkým: dokonalým súborom operným a činoherným, peknou výpravou, pekným repertoárom a láskou pracovať na rozkvet krásneho Slovenska. Dielo vznešené! Stavitelia jeho žiadajú od československej verejnosti len tú lásku a porozumenie, ktorým bola nesená myšlienka k jeho vybudovaniu. Je zaujímavým úkazom, že českí herci budovali divadlo Bulharom, Srbom, Slovincom a zajtra otvárajú brány Slovenského Národného divadla.

Českí herci vlani v lete s nadšením a láskou išli na Slovensko a máme všetci krásne spomienky na lanské turné: Bratislava, Trnava, Trenčín, Ružomberok, Košice a Prešov. Mnoho sa zmenilo za tých pár mesiacov v tej našej republike a tu na Slovensku tiež. Kde sú tie lanské, čisté pôžitky nášho snaženia našej umeleckej práce? Nie, nechceme veriť! Veríme v budúcnosť Slovenska vôbec. Slovenskému ľudu sa otvárajú zajtra brány divadla slovenským slovom. Nech hovorí vrelo do sŕdc návštevníkov. nech milujú svoje divadlo, svojich básnikov, svojich hercov, ktorí nežiadajú nič, než lásku slovenského ľudu a jeho uznanie.

Dnes v nedeľu je prvé slávnostné predstavenie Rázusovej „Hany“ s H. Klokotskou v titulnej úlohe. Predstaveniu budú predchádzať hymny a prológ pána biskupa Samuela Zocha. V pondelok je druhé slávnostné predstavenie Smetanovej „Libše“ so slečnou Sehnalovou v partii Libuše. Na utorok je stanovené tretie slávnostné predstavenie Tylovej báchorky „Strakonický dudák“. Pokladnica je otvorená od 9-12, a od 3-6 hodiny. Začiatok predstavenia je večer o 7. hodine.

(Slovenský východ, 29.8.1920)

Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.