Neupravené chodníky, výmole na cestách, blato, prach, odpadky, či mizéria verejného osvetlenia. To sú iba niektoré z mnohých problémov, ktorými sa Košičania odjakživa potýkali. Témy, ktoré nikdy nechýbali na stránkach košických novín a ktoré novinári vedeli vytiahnuť aj v časoch, kedy skrátka nebolo o čom písať.

Je to už „košický zvyk“

V košických redakciách sa už spotrebovalo strašne veľa atramentu a aj Košičania si už čo to ponadávali, kým sa konečne úsek okolo divadla dočkal kamennej dlažby. Stíchli dokonca i žaby. Smradľavé more blata i kaluží sa konečne premenilo v more prachu. Jedným slovom, dalo sa to ako tak do poriadku.

Lenže čo sa deje dnes? Kamenné kocky znova vytrhávajú, pretože nebolo času na kladenie elektrického vedenia. Kamenná cesta pre vozy na úseku medzi Levočským domom a divadlom, ktorá mimochodom bola dokončená ani nie pred týždňom, sa tak znova prekope. Nielenže sa tým obmedzí premávka, ale znova sa budú musieť vynaložiť nemalé peniaze pri kladení novej dlažby.

Ó Bože! Dokedy budú Košice domovom bezhlavosti. Máme si snáď myslieť, že v meste nemá kto dohliadať na tieto veci? Dvojitá robota, dvojitý čas a dvojnásobok vynaložených peňazí. Kto za to môže ak si daňoví poplatníci s obľubou volia takýchto? Hľa, je to už košický zvyk!

(Z denníka Pannonia, júl 1899)

Pastvisko na Alžbetinom námestí

Pred niekoľkými rokmi vyčlenilo mesto 40 tisíc forintov na rekonštrukciu kamennej dlažby Alžbetinho námestia.[1] Spočiatku sa magistrát o údržbu pekne vynovenej plochy zodpovedne staral. Teraz? Mesiace plynú a špina z ranných trhov sa hromadí a hromadí! Medzi kameňmi sa už tlačí tráva a námestie začína pripomínať pastvisko. Nech si to nik zle nevysvetľuje. Nemáme nič proti zeleným lúkam, ani krásnym lúčnym kvetom, ale tie by sme radšej videli v prírode a nie v centre veľkého mesta. Je možné, že zodpovedný úrad necháva trávu pre pasúce sa husi na trhu! Nie sme členmi spolku na ochranu zvierat a preto ani nebudeme odsudzovať  túto formu chovateľstva, ale prosíme vedenie mesta, aby pašu umiestnilo kdesi mimo mesta!

(Z denníka Pannonia, august 1900)

[1] Alžbetino námestie (maď. Erzsébet tér) – za prvej ČSR Legionárske námestie, v r. 1938-45 Horthy Miklós tér, dnes Námestie osloboditeľov.

Mizéria verejného osvetlenia

To čo dnes stvárajú v Košiciach s daňovými poplatníkmi patrí do ríše rozprávok. Sťažnosti neutíchajú. Verejné osvetlenie je zlé. Ustavične počúvame opodstatnené výbuchy hnevu Košičanov, že plyn so žiarovkami značky Auer je natoľko slabý, že svetlo ktoré dodáva je absolútne nedostačujúce; a elektrické svetlo je zas drahé a strašne zlé. Odborníci pochopiteľne neustále zdôrazňujú, že zlé plynové osvetlenie je spôsobené nízkym tlakom a mizéria elektrického osvetlenia je dôsledok slabého prúdu, ktorý včera – ako sa zdá – vstúpil do fázy úplného kolapsu. Napríklad hľadisko v divadle bolo natoľko temné, že ľudia ledva dovideli na seba a v kasíne museli dokonca vytiahnuť obyčajné sviečky.

V celom prípade je zaujímavé to, že mesto má s plynárenskou spoločnosťou platnú zmluvu, ktorú však ctená rada nevie akosi uplatniť. Je to skutočne škandalózne. Prečo mestská rada neplní svoju povinnosť voči plynárenskej

spoločnosti, ktorá v modernom prestrojení žije s peňazí daňových poplatníkov? Prečo neukončí raz a navždy maltretovanie verejnosti. Veď Košice nie sú predsa Kocúrkovo! Žiadame mestskú radu o najráznejšie opatrenia.

(Z denníka Pannonia, október 1900)

Zapáchajúce ulice

Niektoré časti košickej periférie pripomínajú ozajstný žabinec. Takýmto miestom je napríklad úsek medzi Tmavou[1] a Ludmanskou ulicou,[2] kadiaľ sa tiahne veľká zapáchajúca priekopa plná splaškovej vody. Hnijúca hmota vo vode spôsobuje taký nesmierny smrad, že okoloidúcich doslova odháňa preč.

A tí, ktorým osud nadelil takého prostredie pre život a sú nútení tento odporný vzduch dennodenne dýchať, nenapodobiteľnými grimasami žehnajú všetkým zodpovedným osobám, ktoré nie sú schopné zabezpečiť najelementárnejšie zdravotné a hygienické opatrenia a nechajú občanov tohto mesta vdychovať vôňu kanálov namiesto sviežeho vzduchu. Ešte šťastie, že tu nemáme choleru alebo inú epidémiu, pretože pri takomto zaháľačstve by sme vdychovaním unikajúcich plynov plných bacilov padali po tisíckach.

Polícia trestá každú jednu súkromnú osobu, ak sa dopustí nejakého priestupku voči verejnému zdraviu. Pýtame sa, prečo sa tento meter neaplikuje aj na členov mestskej rady a zastupiteľstva?

(Z denníka Felsőmagyarország, september 1903)

[1] Tmavá ulica (maď. Sötét utca) – v minulosti mala názov Agátová ulica, bola zrušená v 2. polovici 20. storočia zhruba v miestach dnešnej Palárikovej ulice.
[2] Ludmanská ulica – novodobá ulica na území dolného predmestia vybudovaná v poslednej tretine 20. storočia v inej trase, ako jej historická predchodkyňa.

Za najtemnejšími miestami Košíc – život v „Tábore“

V jedno slnečné popoludnie sme sa rozhodli navštíviť košický tábor, aby sme na vlastné oči videli, ako živoria najbiednejší nášho mesta.

Tábor so svojimi malými rozheganými domčekmi leží v juhozápadnom cípe Košíc. Keď sme prišli na Delostreleckú ulicu,[1] kde sa vlastne celý tábor začína, ihneď nás ovanul neznesiteľný zápach; kam sme sa pozreli, všade obrovské haldy smetia, všade iba bieda. Špina už presiakla do všetkého; do múrov, do šiat obyvateľov, do pórov ľudských tiel. Na týchto uliciach, ktoré sú preplnené ľuďmi ako vrecia s kašou, hľadajú zablatené deti na hromadách odpadkov zhnité ovocie, ktoré potom konzumujú priamo na mieste.

Tmavé vstupy obydlí pripomínajú hnilobné rany ľudského tela. Ak sa do nich človek zadíva, vidí zablatené tmavé schody pokryté odpadkami a hnilobou.

Vyššie vo Fajkovej ulici[2] žijú hlavne Cigáni. Smrad a špina je tu ešte väčšia. Cestou stretávame vysokú ženu s veľkými čiernymi očami, stojacu nehybne vo dverách v rukách s dieťaťom a uprene sa dívajúcu pred seba na jeden jediný bod – človek tuší, že tá chudera má pred očami vidinu obyčajného chleba. Dieťa v jej náručí vrieska a kŕčovito myká so svojim drobulinkým žltkastým telom.

V strede jednej z ulíc sa nachádza studňa. Tu chodí po vodu celý tábor. Prichádzajú sem so špinavými hrncami a džbánmi, z ktorých už dávno opadala glazúra. Tu dolieha na pľúca ľudí prach a špina a na duše hlad a bieda.

Tu sa naša reportáž o tábore končí. Na záver vyzývame dobročinné spolky, aby svoje aktivity nerobili iba na zasadaniach a na stránkach novín, ale aby zašli sa pozrieť aj do najbiednejších štvrtí Košíc.

(Z denníka Kassai Hirlap, júl 1919)

[1] Delostrelecká ulica (maď. Tüzér utca) – v minulosti Stará Moldavská cesta, dnes Žižkova ulica.
[2] Fajková ulica (maď. Pipa utca) – zaniknutá ulica cigánskeho tábora, zrušená v 80. rokoch 20. storočia.

Kradnú kamennú dlažbu

Mestskú radu sme už dávnejšie upozornili na nevyhovujúci stav ciest v meste a na ich rýchle ničenie v dôsledku ťažkých nákladných automobilov a vozov. Povrch ciest je na viacerých úsekoch, vrátane Hlavnej ulice, v takom žalostnom stave, že doprava po nich čoskoro nebude vôbec možná. Poškodené sú už aj železné poklopy kanalizačných otvorov, ktoré ľudia buď vhodili do otvorov alebo ich jednoducho ukradli. Veľké diery sa tak stávajú hrozbou pre každého z nás.

Ťažké mechanizmy prechádzajúce mestom poľahky uvoľňujú kamennú dlažbu z pôvodného miesta. Takto vyvrátené kamenné kocky sa potom iba povaľujú po ulici, nik ich nevráti späť, nanajvýš si do nich okoloidúci kopnú z nudy. Je len samozrejmé, že na mieste chýbajúcej dlažby sa začnú uvoľňovať aj susedné články dlažobnej plochy. Zväčšujúcim dieram potom výrazne napomáha miestne obyvateľstvo. V obľube má predovšetkým malé kamenné kocky z okrajových ulíc, ktoré sú ľahké a dajú sa bez väčšej námahy presúvať. Veľké prázdne plochy na týchto cestách sú dôkazom toho, že mnoho našich občanov si mestskou dlažbou  vykladá vlastné dvory vo svojich domovoch.

 (Z denníka Kassai Hirlap, júl 1919)

Výber z knižničného fondu regionálneho oddelenia pripravil Tomáš Ondrejšík.